Pavol Matija

Svet uvrhnutý do chaosu

Svet uvrhnutý do chaosu. Človek ešte stále nepochopil, že Bohu sa bude musieť podriadiť. Čím skôr, tým lepšie. Namiesto sveta ako miesta mieru a odpustenia či vzájomného snaženia o pochopenie sme si v čase vychýlenia a turbulencií vybrali len väčší chaos. Ak do chaosu vstupuje chaos, nastáva vír, ktorý metie ako veľká metla úplne každého, ktorý vlastným pričinením či už uvedomeným alebo neuvedomeným sa pričinil o chaos, na okraji víru sa môžu tešiť, nazvime to, silnejší, avšak len do času konečného zúčtovania ľudského života, ktorý neberie ohľad na tzv. osobné ľudské sily, ale často uplatňuje Biblickú zásadu: „poslední budú prvými.“

Človek príliš verí matérií, ktorá mu je daná do života a to nielen Bohom, podlieha omylu vlastnej sily a krásy, chceniu po moci a sláve, preto je odklonený, a ak by odklonený nebol, dnes nemáme bezdomovcov, sociálne odkázaných na štát, vážne chorých ľudí, ktorí nemajú prostriedky na adekvátnu starostlivosť. Všetky hore uvedené skupiny človečenstva ak by boli brané ostatnými majetnými skupinami vážne, ostatné majetné skupiny by si ako súčasť ľudstva plnili svoje povinnosti voči odkázaným, najmä ako pochopenie Božieho odkazu lásky. Tieto tzv. vylúčené skupiny ľudí však nepatria do systému utilitarizmu, teda bohatstvo z nich nemôže mať dostatočný osoh, ak neberieme do úvahy náklady na liečbu, ktoré sú na inej strane príjmom. Boh nám však nekázal milovať iba tých, z ktorých máme osoh, ale „čokoľvek ste urobili jednému z mojich najmenších, Mne ste urobili.“

Človek taktiež musí pochopiť, že život plynie a bude plynúť aj bez konkrétneho človeka a na jeho konečnej životnej účtenke ostane v kladoch najmä to, ako čisto žil, teda ako sa čím viac pripodobnil svätosti už tu na zemi, koľko pravdy vyriekol, koľko utrpenia zvládol bez odpadnutia od viery v Boha, koľko sa snažil za dobré. Namiesto toho človek často verí opäť matérií, dnes v rovine dosiahnutia niečoho veľkého, pričom je často ochotný stratiť pri tom všetko sväté.

Človek podlieha pokušeniu k hriechu, dnes však hriech človek akoby neuznával, vlastne že vôbec existuje, pretože sú mnohé náuky, ktoré ho spochybňujú, relativizujú a odmietajú. Človeku stačí sviatosť zmierenia na Vianoce, možno tak z povinnosti, ale spovedná miestnosť je niečo, kde sa človek mení. Ak by Boh nenávidel človeka, asi by na zemi už skoro nikto nežil, pretože všetci sme hocako zhrešili, ale Boh nás miluje, preto nás posúva k možnosti opäť sa dotknúť kľučky na spovednej miestnosti.

Človek stále nepochopil, že len čistota ho uvedie tam, kde má ísť. Prvotnou by mala byť túžba po čistote, nadchnutie pre ňu. Namiesto to verí okliešťovaniu vlastnej slobody normami, napríklad represiou, kde už takmer nič nemôže robiť bez toho, aby to nebol priestupok, trestný čin a pod. Znie to absurdne, ale namiesto toho, aby sme si vybrali aj keď s omylmi túžbu po čistote, sme si vybrali strach pred trestom. Ak sa človek musí báť, aby bol „dobrý“, nastáva situácia, že zrejme nie je vychovaný a morálne vzdelaný, pretože hoci „Dobrý je iba Jeden“, človek je stvorený na obraz Boží, preto túžba po dobrom by v človeku mala existovať. Namiesto toho človek verí perzekúcií, ktorá sa často vymyká spod kontroly, kedy je človek napr. vo svete technológií neprimerane sledovaný a trestaný, často ako obeť pomsty za niečo, pritom zabúdame na prirodzené právo, že ak Boh do istej miery predpokladal hriešnosť človeka, ani človek by nemal trestať človeka za ľudské zlyhania a miera posúdenia by mala byť citlivá.

Človek si príliš verí, namiesto toho, aby sa spoliehal na to, že Boh predsa len vedel, ako má byť svet usporiadaný. Človek sa málo modlí, neverí v modlitbu, preto sa často vydáva do područia zla a nečistoty, lebo jedno či druhé v človeku zákonite sídli. Človek neverí, že môžu byť v nebi svätci, že mu môžu pomáhať anjeli. Človek odpadol od Boha. To je počiatok všetkého chaosu.

Človek zabudol na úctu k inému človeku. Bez ohľadu na názor iného človeka. Človek podlieha manipulatívnosti, chce dosiahnuť svoje, hoci manipulácia nie je metódou Boha. Človek vie človeka nenávidieť a tešiť sa z jeho zla, ktoré sa mu deje, čo je v absolútnom rozpore s príkazom lásky.

Náuky, ktoré prevládajú vo svete sú často odchýlené od Boha. Politici nevedia pochopiť, že tiež sú len ľudia, pričom ich hlavným nástrojom je neustúpčivosť a sila, nie múdrosť, nadhľad, rozvaha a aj pokora. Preto, pravdepodobne, kým bude politika riadiť svet, dostatočný pokoj a mier nebude a všetko bude musieť usporiadať Boh.

Začal zároveň prevládať virtuálny svet pred realitou. To polarizuje spoločnosť, lebo vplyv, ktorý sa virtuálne šíri je rýchly, bohužiaľ, aj extrémny. Chýba stred. Volanie po mieri, upokojení situácie. Ľudia sú spolitizovaní, choro riešia politiku, hoci by mohli iba normálne žiť. Deti sú často stratené. K tomu viac písať netreba. Starší si pamätajú aj „normálny svet“, kedy človek chodil po zemi a nežil na sociálnej sieti. Dokedy bude vplyv sociálnych sietí tak veľký? Prispieva k fanatizmu rôznych druhov. Najnovšie sme odovzdali časť vlastného rozumu umelej inteligencii, čo sa síce teraz možno ťažko chápe, ale povedie to len k väčšiemu chaosu. My sme obyčajní ľudia. Vír sa točí, ak sa bude točiť rýchlejšie, bude to azda lepšie?

Človek už nechápe sám seba, svoje poslanie, Boha odmietol.

Riešením je len hľadať cestu k Bohu a vzájomne k sebe, nie je to cesta vymedzenia, vyhranenia ale iba pochopenia hoci cez dlhé vysvetľovanie. Vír chaosu je v takom rozsahu, že človečenstvo už môže len zmierňovať jeho pôsobenie. Lebo sme zabudli na Boha a Ten sa ozýva. Človek hoci má telo, tiež je súčasťou (aj) duchovného sveta. Nevkladajme do chaosu iba ďalší chaos.

Pre tieto časy, ako píše Sv. Pavol: „…vezmite na seba celú výzbroj Božiu, aby ste mohli odolať v zlý deň, všetko prekonať a obstáť. Stojte teda: bedrá si opášte pravdou, oblečte si pancier spravodlivosti  a obujte si pohotovosť k evanjeliu pokoja.  Nadovšetko vezmite si štít viery, aby ste ním mohli uhasiť všetky ohnivé šípy tohto nešľachetníka.  Vezmite si aj prilbu spasenia a meč Ducha, ktorým je slovo Božie.“