Pavol Matija

Ius es ars boni et aequi

Právo je umenie dobrého a spravodlivého. Výrok právnika a právneho filozofa Celsa. Krásne sa to číta, že právo je umenie. Umenie, podobne ako maľba, báseň, spev. A ešte k tomu umenie dobrého a spravodlivého. Takže to je nadumenie, pretože báseň nemusí byť spravodlivá ani maľba a dobrá môže byť maľba napohľad, báseň na prečítanie, ale právne umenie obsahuje podľa výroku požiadavku dobra a spravodlivosti ako vysokých morálnych požiadaviek.

Nie právo grobianstva, excelentnosti, pýchy, nátlaku, agresie, ani slabosti, bojazlivosti, škodenia, klamstva. Ale právo dobrého a spravodlivého.

Dobrý je iba Jeden, to už vieme. A my ostatní sa chceme, chceli by sme sa dobru pripodobniť, mať na ňom účasť. Narážka: „buď dobrý!“ nie je pre nás výsmechom, je to prejavom levelu pričlenenia sa napríklad aj k nebeským entitám, napríklad serafínom, cherubínom, trónom, panstvám, mocnostiam, silám, kniežatstvám, anjelom a archanjelom ako 9 najznámejším či známym anjelským zborom. Azda nebudeme predsa oponovať Bohu a slúžiť proti nemu, či? V Bohu, keďže je Dobrý je obsiahnuté dobro a ak v Boha neveríme, môžeme veriť v prirodzený zákon dobra, takže v dobre si môže nájsť uplatnenie aj neveriaci. Aj neveriaci človek, právnik, umelec.

Nuž, ale dobro definovať bez Boha je ťažká úloha. Boh je zrejmý, čo je dobro, sú jasné Božie nariadenia dobra. A dobro bez Boha je bezbožné dobro? V čom spočíva dobro bez Boha? Ako sa orientujeme v dobre bez Boha? Dobrom bez Boha by mohol byť ľudsky zákon, ak je spravodlivý.

Nuž, ale čo ak zákon je tak oscilujúci, že ho nemožno napevno prichytiť k dobru? A môže byť niečo nedobré spravodlivé? Môže byť niečo nespravodlivé dobré? Tak teda ukazuje sa, že bez Boha sa ťažko upínať na dobro a spravodlivosť.

Ale čo s tými, ktorí neveria v Boha? Veď majú nárok na dobro a spravodlivosť. Kto pre nich vytvorí zákon, ak nie Boh? Mimozemšťania? Čo ak sa zákon bez Boha zrazu mení iba na zákon pomsty a sily? Dobro a spravodlivosť v rukách človeka je ťažkou zbraňou.

Dobro a spravodlivosť v rukách človeka je vecou nadhľadu. Lebo formálny ľudsky zákon schvaľoval fašizmus, rôzne genocídy, chválil bludstvá neraz. A nadhľad je v materiálnosti zákona. Lebo naše trestné právo napríklad má toľko skutkových podstát trestných činov, že už ani nikto z nás nevie, kedy pácha či nepácha nejaký trestný čin. Ak by to nebol trestný čin, určite je to priestupok či iný správny delikt. Je priestupok voči zákonu prestúpením Božieho dobra? Veď Božie dobro hlása milosrdenstvo najmä. Takže aj páchateľom treba odpúšťať, dávať druhé i tretie šance. A človek by sa chcel vymstiť na každom pochybení.

Tu už končí právo umenia dobra a spravodlivosti. Umenie nahrádzajú päste, dobro zlo a spravodlivosť nahrádza účelovosť.

Je ešte právo dneška umením, naviac dobrým a spravodlivým? Dobrota a dobro je taká široká veličina, že jeden sa v nej bez Boha nevyzná. Lebo Božie dobro káže aj trpieť, znášať, ľudské dobro je možno príliš ľudské, bez jasných príkazov, obmedzení. Je teda ľudské dobro láskavejšie? Ak výsledkom života by bol iba život, ľudské dobro môže byť láskavejšie. Veríme my, ale že s hriechom sa spája trest? Lebo trest za hriechy je i časný, nielen večné odsúdenie v pekle. Ale keďže výsledkom života je iba smrť a miestnosť, kde sa súdi, kde sa nesúdi za pohodlie ale za službu a za hriechy, za dobré a za zlé, takže ak chceme večný život dobro má opodstatnenie najmä v Bohu. Kto z nás je dobrý, ak Dobrý je iba Jeden? Teda my sme odsúdení žiť v prijatí a odpustení, ak chceme spoločnosť už nie zachovať, lebo je v duchu pochovaná, ale obrodiť.

Tu je otázka spravodlivosti iná. To nie je spravodlivosť: „na, ty jeden!“ To je spravodlivosť mäkkých schopností vnímať pravdu, pretože spravodlivosť podlieha pravde a nemožno odsúdiť spravodlivo v účelovosti alebo priamej žiadosti zla. Kto odsudzuje účelovo alebo v želanej či priamej žiadosti zla, ten predodsudzuje, lebo už odsúdil, kým došlo k súdeniu. Kto súdi iba tak je bežný ohovárač, tých sú plné ulice a to tiež nie je spravodlivosť iba mienka vinárov, pivárov, pocestných a kadekoho. To ale nie sú súdy, ktoré nás môžu zaujímať. Lebo spravodlivosť sa hľadá v pravde a nie na ulici. Spravodlivosť teda spôsobuje to, že sa cítime ako tak zabezpečene, v očakávaní spravodlivosti, ale keď čakáme iba zákonnosť, nedosahujeme dostatočnú spravodlivosť. Lebo zákonnosť môže byť rýdzo formálna a tá postráda mäkké schopnosti vnímať potrebu usporiadania v pravde. Nevníma jedno aj druhé, možno aj tretie, ale jedno vníma ako zlé a druhé ako dobré. Preto mať v rukách spravodlivosť je vecou nie zodpovednosti ale odovzdania sa Duchu Svätému, lebo zodpovednosť je ťarchou a Duch Svätý vedie, povznáša a usmerňuje. Ak nie odovzdanie sa Duchu Svätému, komu alebo čomu potom? Veď rozum stačí, povieme si. Ale kto má rozum, ak rozum je jedným z darov Ducha Svätého? Mozog nemá rozum. Mozog má bunky. Preto človek ako mozog musí pátrať aj po rozume, lebo bunkou sám nič nezmôže. A tak možno dosiahne spravodlivosť. Prízemne možno poslať všetkých do basy, aj všetkých oslobodiť. Božím spôsobom môže byť vytknúť a posmeliť k lepšiemu. Veď ak Boh je večne milosrdný, aký mať byť človek? Ak zlyhá všetko, páchateľ je odsúdený. Ale predtým musí byť vnímaný v duchu nie formalizmu ale v duchu mäkkých schopností vnímania pravdy a v duchu odpustenia v maximálne možnej miere.

Preto právo ostalo umením, aj ním ostane, cesta k dobru a spravodlivosti je plná hľadania. Umenie môže byť dnes trocha zašlé, špinavé od hrubých podrážok sily, ale povedzte si: „právo je sila dobrého a spravodlivého.“ To evokuje znásilnenie práva, podriadenie práva jedným. Pričom, kto znásilňuje nie je schopný byť umelcom práva a kto podriaďuje nevníma, že právo patrí všetkým, nie ako právo odsúdenia a súdu ale právo umenia vytrvať žiť spolu v jednej krajine, v jednom svete. Právo je umenie. To znie krásne.