Pavol Matija

Ach, Bože, aké máš veľké L, priam neuveriteľné…

svet spustnutý v raj, lebo vždy zabúda na poému

drží si svoje pozície, tvrdo, nenásytne, vieme

svet – raj, opustená púšť, kde veľkú múzy vädnú

Zas negatívne, čosi súdiť, odsudzovať, uvrhovať preč

ale nie, o tom vôbec nechcem, ach, to je veľké L, cítim

ver, že každý jazyk ľudský môže byť aj poetická reč

Boh nás svojou láskou kropí hoc nenávisť kričí – zmizni

Kričali nenávisti, hnevy päste zatínali, ale ostali obďaleč

lebo aura lásky, neuchopiteľná, ale tvrdá ako samé olovo

nedovolila im spraviť z človeka ľudskej duše ľahký terč

farizej kázal odsúdiť zákonom, Boh povedal – všetko nanovo

Chceli klamať, vymýšľať príbehy, škodiť ľudskej povesti

lebo, veru, človek človeka spozná zväčša v nedobrom

láska, eros, uviedla mnohých do upadnutia ľudských nerestí

no láska pravá, to zvláštne agapé, vysádza živý strom

Ľudstvo chodilo, že je draho, bude ešte drahšie, čo teraz?

hlavy v smútku, ústa plné nadávok, vzájomne sa žalovali

na lásku si ale nikdy nezarobíš, fakt, nemáš taký peniaz

už ktosi cítil svet obnovený, pričom každý videl iba zánik

Svet obnovujem každý deň, púšťam duši modré nebo

raz príde úplne, raz zasa menej, podľa toho, ako som na tom

ty čakáš Krista, že kedy príde, a On je odpočiatku s tebou

už som sa pospovedal, aha, nepomeril som sa ešte s bratom

Človek biedny naozaj že nikdy nedokáže žiť a byť bez lásky

tak lásku dávaš, možno dostávaš, trápne, nedokonalo, ale tak

aké máš pekné vlasy, ako sa smeješ, aké máš pekné biele botasky

lásky je nekonečne veľa, o pravú lásku nikdy nebudeš bojovať

Láska si neoblieka dokonalosť, veď to je stará značka pýchy

iba ráno vstane, čaká čo dá deň, takto sprevádza celým životom

nie že iba po desiate rande, kým dýchajú sa šťastia okamžiky

láska prevedie ťa šťastím, blahobytom, smútkom, aj chorobou

Bože, Ty, nás kropíš takou veľkou láskou, a my, čosi zamyslení

hútame ako jeden druhého prekabátiť, ako mať konečne zisk

či už teda nie je ten čas zamyslenie na prítomnosť lásky zmeniť

nech si milenci hrkútajú svoje, nech si líšky hrajú svoje hry

Láska je myslieť, hovoriť, konať, dnes dávam ju iba žobrákovi

lebo oči odporu ma nepustia dotknúť sa ich, keď kráčam námestím

teda dáku mincu dám, možno len na dedičského konania trovy

lásku dávať môžeš fakt že každému, kto je ti dnes pocestný

Žobrák zomiera na ulici sám, pretože ho prestal iný človek ľúbiť

takto ubúdalo z tých, ktorí ho ľúbili, potom tých, čo ho radi mali

potom bol iba na príťaž, nikto nechcel to už s ním hocijako skúsiť

kým máme majetok, dobré zdravie, zažívame časté lásky stavy

Ty, vidíš, človeče, koľko lásky dokáže poňať obyčajný človeka deň?

láska nemá naozaj nič so súperením, láska nie je nič iné ako láska

často vyprchá, tá nepravá, tá paláska, keď ubúda zo vzrušivých scén

a vedľa teba na posteli leží dáka osoba, nohy, ruky, hlava, strašiak

Tak teda ozaj asi nebola to láska, lebo lásku pravú nevezme ani mágia

keď ľudia adorujú, normálne ako čudáci dneška, hľadia na Božiu tvár

lásku nevezme nikto, čo lásku chce dať, lásku neodkloní hudba z rádia

láska má, čo má, a to jej vždy stačí, láska, tá nechce byť superstar

Čau, smejem sa, naplnený láskou, predávam zadarmo a ani neubúda

to sme teda dopadli, keď takto kupčíme, že žiaľ skončil v konkurze

čau, už idem, už sa rútim, ako maniak, vedie ma len žitia túžba

to, čo vlastním, o to neprídem, lebo som nekúpil to na chladnej burze

Lásku nezastavíš, to bude najväčší problém sveta, že láska zvíťazí

a po nás ostane láska, už radšej nepíšem o láske, lebo som ako z cukru

a stačilo iba písať, vtiahnuť sa do toho, v tvorbe len píšeš, nevidíš útrapy

a iba som písal, a toľko lásky, čo ak aj niekedy zažijem ju v skutku?

Poéma nie je prežitok, iba dážď do sveta vysokých budov, veľkej sily

človeče, aj ty zváž, či niečo nebudeš písať, nejaký príbeh aspoň svoj

veď L hľadí, je tu, kde ty a bude všade kam pôjdeš, ver, nemá limit

Ach, Bože, aké si veľké L, a my, tvoje malé l jak deti ideme za láskou