Človek vs. človek
Človek versus človek. A tak by to nemalo byť. Čo tak človek a človek? Boh ustanovil príkaz lásky úplne najvyššie, že máme milovať nielen Boha najviac ako vieme, ale svojho blížneho – človeka – tak ako seba samého. V tom je imperatív aj lásky k sebe samému, inak.
Vždy súperili vnímania sveta, pretože práve to nás spája, ako vnímame svet. Či sme na jednej vlne. Na jednej frekvencii. Veľké rozdelenie vnímaní prišlo ani nie s epidémiou spred šiestich rokov, ale s prístupom k nej – nazvali sme sa vaxermi a antivaxermi. Dali sme si nálepku, ako jedni nemajú radi druhých. Potom to pokračovalo ďalším veľkým rozdelením pri konflikte na Ukrajine a postupne sa to takto miesilo s inými témami.
Už nebol človek a človek, ale človek versus človek. Odbočme k Evanjeliu: „Nemyslite si, že som priniesol pokoj na zem. Nie pokoj som priniesol, ale meč. Prišiel som postaviť syna proti jeho otcovi, dcéru proti matke, nevestu proti svokre. A vlastní domáci budú človeku nepriateľmi. Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden. A kto miluje syna alebo dcéru viac ako mňa, nie je ma hoden. Kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden. Kto nájde svoj život, stratí ho, a kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho.“ Osobne Pán Ježiš.
Späť však do súvislosti menej evanjelizačných. Láska človeka k človeku je komplikovaná, to sa už overilo rokmi. Lebo jeden má rád, chce pomáhať a vyjde na psí tridsiatok. Lebo druhý ho využije, zneužije a ako „racionálny“ človek sa ešte zasmeje. Jeden sa pripravuje pre raj, druhý pre zatratenie, aj keď pozemský zápas má iné skóre.
Avšak teda láska obsahuje aj úctu k inému. A to by mohlo byť východisko pre tieto časy nezvyčajnej názorovej neznášanlivosti. Môžem povedať: „si úplne primitívny nič nechápajúci somár.“ Ale aj: „mám na to iný názor, toto je môj pohľad, vidím, že máš iný názor, najlepší kamaráti asi nebudeme, ale pre tvoj názor ťa určite nebudem neznášať.“ Východiskom k láske by mohol byť okrem úcty aj rešpekt. Rešpekt k tomu, že aj iný má právo na svoj názor. Rešpekt k tomu, že iný má právo na život vôbec. Pretože v sfanatizovanej atmosfére človek nadobúda názor, akoby sme si nechceli dopriať vzájomne ani život.
Nastáva problém, ak jedni chcú neobvykle extenzívne nútiť iných žiť ich život tak alebo onak. Myslím, že rozhodujúcim dňom v demokracii je deň volieb, tam by sa mal človek blysnúť. A potom sa opäť na 4 roky upokojiť a žiť svoj život. Lebo sa blysli aj iní a výsledok volieb je na svete. Namiesto toho sa 4 roky de facto protestuje proti výsledkom volieb. Človek si stále myslí, že štát má povinnosť sa oňho postarať, ale ono to tak nie je. To je, ako keď žiaci nadávajú na učiteľa, že ich „nevie naučiť.“ Už odznelo v zrniečkach svetla, že buď sa začneme k sebe správať v úcte a rešpekte (ako nižšom stupni lásky) alebo sa proste budeme iba kynožiť. Kynoženie však nikdy neprinesie pokoj, pretože aj keď sú režimy, kde „jedni dali iných do laty“ – teda, že žiť sa má tak alebo onak – vždy bola v takých spoločnostiach veľká bublajúca masa, ktorá rešpektovala, lebo musela rešpektovať, ale vnútorne priam nenávidela a túžila po zmene. Načo je taká spoločnosť? Otázka však nestojí len tak, že nanútenie je vecou len autokracie napr. na tvrdo konzervatívnych myšlienkach, pozor, pretože autokracia môže byť aj liberálna. Kde sloboda dosahuje tak obludné rozmery, že už s prepáčením a hyperbolizáciou „človek nevie či je človek alebo pes či mačka.“
Preto vládnuť musí zákon ako výsledok volieb. Liberálnejšia reprezentácia si upraví zákon liberálnejšie, konzervatívna konzervatívnejšie a ostatní nereprezentujúci (ale aj reprezentanti) podľa tohto zákona žijú. Ľudsky je to asi najlepšie riešenie. Tieto reprezentácie sa obmieňajú v 4-ročných cykloch a inak by mohol byť relatívny pokoj, kľud. Preto väčšia dôvera ako v konkrétnu reprezentáciu musí byť v zákon. Zákon vo väčšine ostáva, reprezentácia sa mení. A človek, obyčajný človek, žije svoj obyčajný život.
Takto nejako by sme mohli v racionálnosti pochopiť, že názor nás nemusí vzájomne zničiť a rozhádať, ale v úcte a rešpekte (ako nižšom stupni lásky) k inému by sme sa mohli aj naučiť spolu žiť. Rovnica, máš iný názor či nie si mi pohľadný či máš viac peňazí či si zdravší = preto ťa nemám rád je smutno-úbohá, natvrdo povedané. Lebo ak skúmame vnútro, našu hĺbku, často prídeme na to, že nás úplne až tak neriadi názor, ale nejaká stará pra pra emócia, pravdepodobne vžitá či prebratá, ktorá nie je súca človeka rozumného rozumného ale človeka, ktorý nepochopil svoju minulosť, minulosť iných a minulosť ľudstva. „Nesúďte a nebudete súdení. Neodsudzujte a nebudete odsúdení. Odpúšťajte a odpustí sa vám. Dávajte a dajú vám: mieru dobrú, natlačenú, natrasenú, vrchovatú vám dajú do lona. Lebo akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám.“ Povedal Najvyšší.


Celá debata | RSS tejto debaty