Pavol Matija

Spoločnosť potrebuje pokoj

Dá sa povedať, že najvyššou formou pozemského blaha je pokoj. Ústredným motívom kresťanstva je zvolanie: „Pane, daruj nám pokoj.“ Tento darovaný pokoj je bežne nepochopiteľný. Je to pokoj viery, nadprirodzena, pokoj pokory a poznania, Boží pokoj.

Všetci nie sme veriaci, alebo teda aspoň nie veriaci v Boha. Ale všetci potrebujeme pokoj. A teraz to povedzme narovinu: spoločnosť potrebuje pokoj.

Pokoj na stmelenie atmosféry, na odstránenie zvád, na nájdenie riešení, pokoj pre budúcnosť mieru. Na konci roka je čas vyzliecť sa zo starého roka, možno aj zo starých nálad, riešení, vlastností a nájsť niečo nové, čo bude dávať väčší a vyšší zmysel, čo bude niekam viesť. Odložme spoločnosť chorého boja, boja za niečo, kde možno ani poriadne nevieme za čo bojujeme. Človek zapne televíziu a: boj, zapne rádio a: boj, počúva ľudí a: boj. Každý, takmer každý proti každému niečo má, lebo ten je falošný, ten kradne, ten je liberál, ten toto a hento. Čo ak by sme nad každým, ak už vyslovujeme súd, isté hodnotenie, vyslovili dobrý súd. Ten klamal, možno sa hanbil za pravdu, mal strach povedať pravdu, aj iní ľudia niekedy klamú. Ten možno kradne, možno sa mu tak darí, a vlastne, ak nie je odsúdený za krádež, platí prezumpcia neviny a ak aj odsúdený bude, je to človek, ktorý to možno oľutuje a zaslúži si určite druhú šancu. Je liberál, ale neškodí nikomu, má iný názor na veci, ale žije svetsky dobre a spravodlivo. A máme spozitívnene všetko to, aký je niekto zlý – falošný, zlodejsky, liberálny.

Nejde o to, ospravedlňovať zlé veci, ale vidieť do ich hĺbky v záujme vyššieho dobra. Každá situácia má veľa okolností, parametrov, skutočne všetko o nej vie iba Boh. A my, ľudia, by sme sa mali naučiť spolu nejako žiť, spoločne fungovať. V spoločnosti pribúdajú zvláštne javy, kedy na každom rohu musí byť kamera, kedy musí byť každých 10 eur zdokladovaných ako milión, pritom si za nich človek kúpi vlastne nič, kedy ideme všetko kontrolovať, len aby bol poriadok. Možno sme to ale uchytili z nesprávneho konca. A tým správnym je túžba človeka po istom poriadku, ktorá musí byť vzbudená priamo v ňom a nie pod visiacim mečom hroziaceho trestu. Túžba po istej čistote, po istom smerovaní, po istých ideáloch, túžba ideálne vzbudzovaná už u malých detí, aby sa jej postupne učili. Nie túžba po nejakom falošnom poriadku, kedy platí formálny zákon, ktorý je prísny, trestá každého, bez skúmania parametrov a závažnosti činu a situácie, lebo toto je naozaj falošný poriadok, akože poriadok, kedy sa niekto tvári, že je čistý, lebo mu sedí každých 10 centov v účtovnej závierke, čo síce zákonne možno vyžadovať, ale ak by aj tých 10 centov nesedelo, alebo by nesedelo aj sto eur, vždy môže ísť o ľudské zlyhanie, pomýlenie, chybu, vec, ktorá by mala byť tolerovaná. Toto nie je poriadok, že niekoho prinútim niečo robiť. To je nanútený poriadok. Skutočný poriadok vzniká v duši a mysli človeka, kedy poriadok človek začína chcieť, je k tomu vedený, ale nie strachom pred trestom, ale vyšším vzdelávaním, nie učením poučiek, ako držíme príbor na hostine, hoci aj stolovanie vyžaduje niekedy istú úroveň, ale vzdelávaním k hodnotám. Zákon na to, aby bol normálny, musí vychádzať z hodnôt. Počul som, že ak niekto spílil strom v lese, aj taký bol niekedy odsúdený, neznevažujme ekológiu, ale treba skúmať hodnotový dopad konania na spoločnosť. Od podlahy povedané, aj niektoré formy porušenia zákona musia byť tolerované, nemuseli by byť, ak by boli vyňaté z právnej povinnosti napr. zmenou zákona. Nebuďme „pápežskejší ako pápež“. Ak odhodím ohorok cigarety na zem, vlastne som porušil povinnosť, napr. v oblasti verejného poriadku, možno ochrany pred požiarmi, ekológie a preto prišiel zákon a preto prišla kamera. My, s prepáčením, hlupáci, namiesto toho, aby sme sa naučili a chceli robiť dobre, aby sme mali túto vnútornú pohnútku, my sme spoločnosť nechali ísť takpovediac doblba a ideme teraz z iného konca všetko kamerovať, všetko trestať, všetko kontrolovať. Teda spoločnosť dopustila morálny kolaps, napríklad tým, aké obsahy médií sa k ľuďom dostávali roky rokúce, že tu de facto propagujeme tento morálny kolaps – absolútne bezhodnotový život a teraz ideme niečo naprávať z opačného konca. Keď si pomyslím na duševné obsahy, ktoré premietajú v televízií a v médiách ako takých, som dosť rád, že televíziu vlastne nesledujem, až na výnimky nejakých cestopisov a pod., pretože hoci ja sa určite nepasujem do roly morálneho kompasu, ale keď sa takto stretávam s rôznymi známymi, prípadne tými staršími, ktorí čo-to zažili, končí to slovami: „to je padnuté na hlavu“, „to je šialené“.

Na vstupe treba riešiť človeka, nie na výstupe. Najprv človeku pustíme čudné filmy, čudné obsahy, potom sa človek s prepáčením zmagorí a tak ho ideme trestať, že na výstupe urobí somarinu.

Teda pokoj možno nájsť v poriadku. Boží poriadok je najvyššia forma, ale nikoho nemožno nútiť. Tak bude postačovať poriadok hodnôt. Nie hodnôt, ktoré jeden má a iný nie, ale všeobecnou zhodou na tom, čo „už je za čiarou.“ A čo už je za čiarou treba uvedomene odovzdávať, preto neobstojí, že ja a ty nemôžeme urobiť so spoločnosťou nič, môžeme o tom hovoriť, neodsudzovať, ale poukazovať, vzájomne si odpúšťať a privádzať spoločnosť k pokoju, kedy trest je až najhoršia možná alternatíva a chceným je vzbudenie túžby po hodnote.

Nie formálny pokoj, kedy sú dodržiavané predpisy, ktorých je už tak veľa, že ani najvzdelanejší právnik sa v nich dostatočne nevyzná, pritom človek ich dodržiava s apatiou k hodnotám a s odporom ako k niečomu zlému, ale vyšší pokoj, pokoj túžby a zároveň dôvery, kedy štát ako cnostný, múdry a aj citlivo uvažujúci učiteľ nezbije svojho žiaka varechou, lebo zabudol na domácu úlohu alebo ho pre malú šarvátku v triede nepostaví pred inštitúcie, ale mu ako chápavý a obyčajne ľudsky normálny subjekt povie: „Janko, no, no… to sa nerobí.“