Pavol Matija

Boh je daný

V živote, každý deň, žijeme rôzne situácie. Sme nepochybne zbehlí ľudia, čo sme dokázali vyvinúť, vytvoriť, zdokonaliť, zvládnuť… upriamilo to však našu optiku na nás. Na našu silu, krásu, moc.

Ale čo? Ježiš je Pán. A to je problém. V momente skonu človek podriaďuje svoju dušu Bohu. Písať o tom teraz, keď možno máme veľké plány, sme pri ľudskej sile, užívame si sobotu, to je čudné, že? Kto by mal panovať? Veď človek je slobodný.

Boh nám dal vopred odpoveď na každú situáciu. Dejiny sveta sú preto tak oscilujúce, tak čudné, často iracionálne, lebo sme príliš kafrali do Božej múdrosti. Zoberme si krajiny nivočené vojnou, úplne zrútené, rozbité – človekom. Potom po pár rokoch – človek, ohlási budovanie krajiny – veľké developerské projekty, rozvoj infraštruktúry, vízie. Scestné. Ale realita už veľakrát v dejinách človeka. A bolo toto všetko potrebné? Stačil rešpekt k Bohu.

Ale my, v našej pohode, sme si  na pohodlnom gauči pri televízii povedali, že budeme žiť inak. Nastavíme svet tak, ako nám to vyhovuje. Vyhovuje v ktoromkoľvek momente. V každom momente rôzne. Výsledok? Bol badateľný viackrát v dejinách. História je učiteľkou života, my často nanovo opakujeme tie isté chyby.

Lebo človek sa často cíti dobre. Keď sa cíti dobre, nepotrebuje nič. Nič vyššie.

„Buď vôľa Tvoja..“, okrem iného modlíme sa v Otčenáši. A my tú vôľu často poznáme. Lebo máme peknú, múdru, rozsiahlu knihu. Sväté písmo. Biblia. Potrebujeme však často ťažké, najťažšie chvíle alebo potom zázraky, aby sme začali čerpať aj tam. Človek chce niečo veľké. Inak žije ako sa povie – obyčajne. Možno, ako sa mu zachce. Ťažké chvíle zažívame, často sa na nich nepoučíme, iba sa oprášime a ideme ďalej v starých koľajach. Zázraky sú, bolo ich veľa, stačí nazrieť napr. do životopisov svätých, namiesto toho je však ľudskejšie iba tak žiť a čítať trebárs žensky magazín.

Možno nám chýba presah. My neprahneme po presahu! Sme svaly, kosť, orgány, jeme, pijeme, oddychujeme, ale chýba duch.

V jednom veľkom nákupnom centre mi pri mojom ľudskom omyle, kedy som vystúpil na nesprávnom poschodí z výťahu a vrátil sa následne späť do výťahu, mi pravdepodobne slečna predavačka vo výťahu povedala: „to sa tu stáva, všetko je tu rovnaké.“ Ľudia, my sme veľmi podľahli tzv. formátovaniu. Pustia do obehu široké nohavice, každý (takmer) uteká kupovať široké nohavice. A takto sa to deje so všetkým, aj s ľudskými vlastnosťami, schopnosťami a životom ako takým, ktorý má byť proste trendy. Možno niekomu to stačí. Ale poézia života je inde. V presahu.

Smerujeme k stretnutiu s Bohom. Na stretnutie sa treba pripraviť. Ale nehovorme len o smrti, to je až na konci. Nechceli by ste však žiť aj tu tak plnšie, naplnenejšie? Prinášať ovocie Ducha Svätého. To nie sú malinky, jahody, jablká. Ale obyčajné dobro. Vždy a všade. Aj v utrpení. Aj v blahobyte. Aj v bežný deň.

Nechceli by ste byť čistí? Zbavení hriechu? Nechceli by ste túžiť po Bohu?

Túžba po Bohu vedie človeka k objaveniu života a vtedy človek túži aj žiť, ako Boh ustanovil – bez ťarchy toho, čo sa musí, bez kladenej povinnosti. Oheň buď horí, alebo nehorí. V čase utrpenia a iného času vo svete je možno načase sa zapáliť.