Pavol Matija

Píšem ako vždy, lepím písmená na biely papier

píšem vo chvíli, keď všetko ostatné sa zatmie

či je svet temný a či farebný, ba či biely, neviem

či ho obklopujú čistí anjeli, či naopak zlo si lepšie vedie

Do mozaiky sveta zapadá veľa rôznych príbehov

a všetky tečú do toho istého bodu, tým je skon

vari, človek silný, nebude raz potrebovať milosť?

A vtedy možno Boh mu povie, že na zemi bol zlý hosť

Uvažujúc nad majstrovstvom Apokalypsy, iba tápam

Boh vie, čo, kedy, ako prísne bude sa mať zahrať

keď vidím dennú ľudskú tragédiu, žijem pre minútu

kým Boh označí človeka za persónu milosti nesúcu

Zráta sa s nami, kruto sa poráta s veľkými snami

možno len obyčajný starý kamarát zavolá mi

a všetci, čo boli blízko, už budú uháňať tak zvláštne

že ostanem len ja, starý kamarát a napísané básne

My sme si srandu robili, i robíme, že prosím, aký Boh

veď treba roztopaš a mať i pripravený peňazí batoh

veď treba byť veľký vo svojom obore, predčiť všetkých

tak sme súperili, vzájomne sa ničili jak psi šialene besní

A zrazu stena, čosi čo nás ďalej, jak snažíme sa, nepúšťa

a zrazu dotyk čísi tú zlobu v nás s ľahkosťou udúša

každý ma podiel na tom, že včera umrelo malé dieťa

lebo človek i jak by nechcel, ešte vždy je súčasťou sveta

Nivočili sme sa opantaní akousi úžasnou budúcnosťou

a zrazu Božia sila už nepopúšťa ale ničí nás hnevlivosťou

ver, kto má nárok hnevať sa, ak nie otec na dieťa

keď vlastná túžba ho tak viedla, až ho celkom poplietla

Ver, neviedlo ho len samé zlo, dieťa si zlo samé vybralo

a tak prišiel deň, keď účtovník vystavil mu paragón

zle viedli rodičia deti, poväčšine, veď sami často boli zlí

a tak pomaly už ani neostával dobrý človek dole na zemi

Kto viedol ľudí na deň odsúdenia, zamknutia do väznice?

Sláva, bohatstvo, moc, nečistota, vždy len akési zažitie

a tak poslal anjelov, nech rozbijú krčah hnevu nad zemou

nech nadobro sa človek zbaví tých svojich ľudských manierov

Kto videl, veril, tušil, že už sa niečo deje, iné jak sa dialo

iní kým sami nezomreli večne, tým vždy bolo všetko málo

tu vždy čakalo sa čosi väčšie, až potom možno by sa obrátili

človek bojoval o vlastnú pýchu, kým stačili mu na to sily

Trieštili sa životy, jeden po druhom, vždy bolo počuť smiechy

deti sa samé kdesi hrali a matky jedna jak druhá obnažili drieky

skon človeka nastal oveľa skôr, než prišla oná smrť, exitus

smrť prišla vždy vtedy, keď diabol nám šepkal, veď len skús

Prišla smrť viackrát, postupne vzdialila nás od večného života

na zemi však stále vládla i panská zábava i všeobecná pohoda

vládli i králi, i rôzne spolky, i kadejakí bratranci, len nie Boh

človek vybral si velebenie seba a tie najzvláštnejšie z mód

Vždy chceme kdesi rásť, byť lepší, štverať sa za akými šťastím

a tak zabudli sme, že toto všetko, ale že všetko, len Bohu patrí

nevedeli sme uznať Jeho nadvládu nad nami, že asi dobre vie

čo tomu človeku, človiečikovi maličkému vždy napokon je osožné

Tak počúvam, že samí anjeli boli udivení, užasnutí, keď zreli Krista

a my ľudia úplne pomätení svetom, bytosti, čo o sebe si veľa myslia

jeden bohatý, druhý silný, tretí krásny –  boli našimi vzormi

a my ako oni traja zo seba chceli sme mať tiež ten pocit

Nedá sa to chápať, ja tiež len okom človeka sa dívam na život a svet

no silou viery viem, ako spolukľačiaci, že je za čo odpustenie chcieť

a tak napadá len obyčajná otázka, človeku tak blízka, prečo

napokon nemá zmysel majetok, sláva, krása a toto všetko?

Či naozaj tá Božia desiatka nás kamsi predsa napokon nevedie

bez ohľadu na to jak bohatý, slávny a krásny si ty, človeče

nemusíme chápať každému slovku človeku ťažkej Biblie

strániť sa hriechu, kým zaznie posledné amen, platí roky tisíce