Pavol Matija

Chápete?

Počúvame niekedy od niektorých ľudí názor, že súčasná civilizácia speje k zániku ako pri zániku západorímskej ríše. Podobností z minulosti je viac. Spomeňme bájny Babylon. Vždy vtedy človek sa kdesi štveral, chcel byť možno nad-človekom, žil s pocitom vlastného božstva. Pocit ľudského božstva, prirodzene, posilňuje aj stupeň rozvoja, ktorý sme dosiahli, veľa ľudí je vzdelaných, v mnohých oblastiach zbehlých. Veľa ľudí je bohatých. Veľa ľudí má božský životný štandard. Veľa detí už vôbec nemusí pracovať. Veľa ľudí má proste to, čo niekedy nemal ani panovník na panstve, a i tí, ktorí si myslia, že majú málo, menej, majú viac než takzvane a bez urážky, bežný človek, ktorý v predošlých časoch žil.

S príchodom vlády sociálnych sietí sme sa dostali do novej epochy dejín. Predtým tomu tak nikdy nebolo, že by sa vplyv šíril tak rýchlo. V spojení s možnosťami kapitalizmu, teda nahromadeného bohatstva u veľkej časti populácie, prišlo prezentovanie sa, tzv. chválenie sa vlastným životom, teda presnejšie, jeho momentmi – ukázať čo jeme, ako sme oblečení, kde všade cestujeme. Život celebrít je dnes bežným, pretože v minulosti takto svoj život mohlo prezentovať len zopár desiatok ľudí na televíznej obrazovke. Kniha tvári ako znie názov jednej zo slávnych sociálnych sietí. A každý chce tú svoju tvár nejako odprezentovať. Takto začínal seminár jeden príjemný docent, keď hodil otázku do pléna: „kto sa chce pochváliť?“ Každý si chce teda prinajmenšom niekoho na onej sociálnej sieti zbaliť, namotať. Potom postupne ukázať, akí sme úspešní. Vytvoriť okolo seba auru kohosi.

Osobitnou kapitolou je prerastanie politiky do sféry sociálnych sietí. Politická reality show sa žije naplno. Stále je čosi nové. Stále je ktosi ošpinený, stále ktosi musí reagovať. Takto sa politický boj preniesol už asi úplne všade. Rodiny sa rozhádajú, podnikatelia znepriatelia, starí známi stratia záujem o kontakt. Načo? Veď reálne tú politiku nerobí až tak veľa ľudí. Prečo nevieme žiť menej politicky, spolitizovane? Prečo neinvestujeme energiu niekde inde, napríklad do maľby obrazov? Či tvorby básni? Veď básnici niekedy mali v spoločnosti istý status. Dnes básnická zbierka v kníhkupectve stojí 4,50 EUR a chuderka musí ležať zaprašená na poličke pol roka, aby po nej niekto siahol.

Možno aj tu, vo sfére žiadaného umenia vidieť, po čom je dopyt vo všeobecnosti. Vulgarizácia dopytu vznikla kvôli vulgarizácií spoločnosti vulgárnymi vplyvmi. Po tom podmorskom internetovom kábli sa k nám dostali „zaujímavé“ veci.

Ideálom nie sú trvalé hodnoty, ale skôr pompéznosť vlastného života, rodu, osoby. Trvalé hodnoty sa dajú žiť úplne všade, úplne bežne, jednoducho, s vidinou večného života po fyzickej smrti. Pompéznosť žiada utekať. Náhliť sa. Byť vždy lepším. Zhodnocovať a uchovávať zisk. Vždy sa vzdelávať či skôr vlastniť tituly. Trvalé hodnoty sa dajú žiť aj na dedine, v dome, ďalej od mesta, v každej práci, v každej ľudskej entite. Naproti tomu mesto ako také ponúka väčší vplyv. Slovami môjho známeho: „väčšie mesto človeka vtiahne.“ Do myšlienok, do spôsobu života, do rôznych spoločností. Takto človek dedinsky stráca postupne svoju identitu, splýva vo veľkomeste, kde sa z neho stáva nový človek. A na veľkomeste niekedy nebolo nič až tak zlé, pretože bolo sídlom vzdelanosti, nonšalancie, obchodu. Dnes nové trendy by možno bolo potrebné do oných veľkomiest priniesť z dedín. Zdravý sedliacky rozum?

Ďalej som nikdy nechápal ako štáty môžu hospodáriť tak, ako hospodária. Určite by mi nejaký vzdelaný ekonóm veci vysvetlil. Pretože ja ovládajúc jednoduchú matematiku si myslím, že dlhodobo žiť na dlh, je iracionálne, nemožné priam. Keď sa postupne ozývajú štáty, ten má dlh 60% k HDP, ten 116% k HDP! To, akoby sme súťažili, že kto má viac. A potom, že vraj je to verejný dlh, teda dlh nás všetkých, pritom my, bežní, máme peňazí nie až tak moc, máme problém a budeme mať možno ešte väčší so splácaním našich úverov a pôžičiek. A to ešte budeme splácať aj verejný dlh? Tu odvody, tu dane. Ľudia sa búria. Hľadajú ako vôbec prežiť, ba nie vyžiť. Možno sa to celé nikdy nesplatí, ako už niektorí smelší ekonómovia povedali a ja čerpajúc z obyčajného rozumu tiež pôvodom z dediny sa pridávam k ním. Vlastne, ako to chceme splatiť? Na prvý pohľad sa to javí nemožne. Budeme robiť 7 dní v týždni celý mesiac? Kto bude odoberať naše výrobky, služby? Načo do toho ešte i colná vojna? Vraj keď prestane fungovať obchod, blíži sa vojna, hovorí staré príslovie. Snáď nie. Asi teda príde iné riešenie než zaplatenie dlhov. Prosto, miš-maš i v ekonomike.

Miš-maš už asi všade. Samozrejme, budeme sa tváriť, možno neuvedomene, že kým máme oných 2,80 EUR na kávu, všetko je v poriadku. Psychologicky to môže byť fajn, jeden Grék sa v médiách pri gréckych obludných problémoch s dlhom vyjadril: „my nestrácame nádej, stále vidím ako ľudia pijú na námestí kávu.“ Postaviť sa na okraj útesu, piť kávu, čakať. Positive thinking. A možno ako ľudia, takí fakt, že nad-ľudia ako už sme po tých vzdelávaniach, cestovania, spíkingoch a sprächovaniach… možno by sme sa mali uvedomiť a budovať novú spoločnosť. Trvalých hodnôt. Súdržnosti – homo homini hominae, nie homo homini lupus. Zdravého rozumu ale s pripustením aj inej alternatívy, názorovej, prvotne možno konšpiračnej (napr. ako to bolo s pôvodom coronavírusu?). Budovania mostov – pretože napr. na Slovensku žije veľa Rómov, oni tu dnes žijú, sú súčasťou krajiny, sú kultúrne inak nastavení. Rovnako Európa už je vo veľkej miere osídlená moslimským obyvateľstvom. Opäť, áno, Róm – Neróm, kresťan – moslim. Je to ďalší miš-maš. Ale ak sme takí super nad-ľudia, asi sa nechceme vraždiť vzájomne. Viete, čo chýba? Charizmatický, silný líder, za ktorým by ľudia chceli ísť, ktorému by verili. Ktorý by vedel zjednotiť spoločnosť. My máme v celej Európe silných lídrov, veď zvládajú riadenie štátov. Ale sú vulgárni, hádajú sa. Politika je extrémne drzá. Politika triešti spoločnosť. Nespája.

Neviem, kam až chceme zájsť, pretože atmosféra hustne. Ekonomicky, politicky, názorovo, ľudsky. Každý úpadok je prv spôsobený úpadkom hodnôt. Namiesto toho, aby sme riešili elementárne problémy – zdravie, rodiny, pokoj, mier, etiku (ak nie rovno náboženstvo), napr. aj drahé potraviny. Proste, bežné veci, ktoré sú základom ľudského prežitia a prežitia národov, my v tejto situácií tlačíme na rýchle zavádzanie umelej inteligencie, zbrojíme ako nikdy, politici nezmierujú ale podnecujú, prepáčte, ale slušne povedané aj veľa vecí z európskej legislatívy je zvláštnych. Ak nedrží základ, asi nebudem nadstavovať šieste podlažie. Základ sa chveje, kruší, a my ideme čosi budovať. Opravme základ. Ak sa toto všetko nezačne v pokoji, racionálne zmierovať, vychádza mi to, matematicky, na výbuch. Súd je naplnený pušným prachom, projektily už lietajú (stačí uvedomene čítať správy), ale ešte stále je čas na rozum. Ukážme čo a kto je človek dneška, onen nad-človek. Pretože vzájomne sa zabíjali primitívne kmene niekedy veľmi veľmi dávno. Myšlienkami, slovami, skutkami.