Pavol Matija

Načo?

Celý pracovný týždeň, ba už i víkendy ľudstvo trávi prácou. Čosi budujeme. Pribúdajú mrakodrapy v Bratislave, veľké moderné developerské projekty na celom Slovensku, deti študujú od materskej školy rôzne cudzie jazyky, čosi chceme úplne digitalizovať – prácu, evidencie, spoločnosť ako takú, možno peniaze. Kdesi, čosi budujeme. Ideme vpred. Zrýchlene. Bez úvahy.

Ľudský mozog vo väčšine nedokáže úplne v pohode spracovať také veľké množstvo informácií, či poznatkov, resp. poznatky a skutočnú múdrosť nám vynahrádzajú informácie, pretože človek vzdelaný, naozaj v poznaní, múdry predsa len ešte existuje, ale je vytláčaný človekom výkonným. Človek ako robot?

Vývoj, prirodzene, nemožno len kritizovať, báť sa ho, neuznávať. Vývoj prináša aj dobré veci, veľa dobrých vecí. Otázne je, kedy tento vývoj končí? Asi u každého zvlášť. Niekto je „celý happy“ z tejto robotickej transformácie. Niekto po treťom burn-oute strihá ovce, nepozerá správy a regeneruje v penzióne pre vyhorených. Niekto vníma veci inak, možno prvoplánovo povedať, že spiatočnícky. Vždy v ľuďoch existuje sentiment, niečoho, čo bolo, už nie je, čo bolo lepšie, i keď to možno racionálne podložené úplne nie je. Prijímame digitalizáciu, druhou rukou nám hackeri a rôzni kybernetickí zločinci kradnú osobné údaje, hackujú štátne informačné systémy, deti učíme pracovať s umelou inteligenciou, prv s tabletmi, pritom už vieme, že lepšie sa vzdeláva z obyčajného papiera, všetko informatizujeme, pritom pracovné miesta informatikov sú vraj ohrozené, najprv hodíme medzi ľudí nové technológie, potom látame rôznymi predpismi, ako stanoviť ľuďom mantinely užívania technológií.

Svet nie je zlý, počúvam. A potom počúvam, že veľa ľudí si nemôže dovoliť kuracie mäso na obed. Každý má luxusné auto. A potom počúvam, že na spotrebné pôžičky a leasingy. Cestujeme kade-tade. A potom počúvam, že iba do rezortu, pretože okolie je nebezpečné a musí byť tento rezort ohradený múrom. Máme deti veľmi, veľmi šikovné. A potom máme plné detské psychiatrie. Máme luxusné nehnuteľnosti zariadené tip-top. A potom počúvam, že ľudia majú obavy či utiahnu hypotéky.

Otázka znie: zbláznil som sa? Či len vnímam ako vnímajú niektorí? Viem, že niekomu prezentovať, či nanútiť Boha a Jeho koncept vnímania sveta je priam nemožné. Všetci sme nejako nastavení, každému prináša dobrú spätnú väzbu niečo iné. Niekto žije svetsky, ale dobre, prirodzene dobre. Niekto prejavuje záujem o duchovný, kresťansky život, no možno jeho vnútro, srdce je plné zlých vecí. Krásne príslovie, neviem či priamo z Biblie, hovorí : „Boh väčšmi načúva šepotu nášho srdca, než naším slovám, či niektorým skutkom.“ Boh nás pozná lepšie ako my poznáme seba. Aby som však nebol rýdzo kresťansky, pretože vidno, že nie vždy to padne na úrodnú pôdu.

Načo budujeme? Keď pripúšťame vojnu ako jednu z alternatív? Načo sa krajiny rozvíjajú, stavajú nové štvrte, keď potom chcú vojnu, aby všetko zničila? Mám rôzne rozhovory, súhlasné i protirečivé. Jeden povie, svet je krásny. Iný povie, všetko je zlé. A umenie je hľadať pravdu, rovnovážný súd. Svet sa vyvíja každou sekundou, minútou. Teraz tu sedíme, sobota popoludní, relatívny pokoj, niekto športuje, niekto si užíva voľný deň. A bum, zrazu by škrtla zápalka ako napr. zostrelenie ruského stíhacieho lietadla nad krajinou NATO. A čo potom? Ďalej by sme sedeli? Možno by zrazu mnohé veci prestali dávať zmysel a náš svet by bol úplne iný. Vyhnime sa vojne. Načo sme budovali? Budovali aj konzervatívci, aj liberáli, aj komunisti. Každý ako vedel.

Keď si tvrdíme, že sme taká super spoločnosť, na vysokom stupni vývoja, možno je načase sa začať prijímať, na každom skôr vidieť to dobré. Budovať mosty.

Opakom je všetko zničiť, jeden druhého, pre názor, pre neodpustenie a tak postupne zničiť svoje okolie, prispieť k zničeniu spoločnosti a svojim dielom prispieť možno aj k rozpútaniu vojny, lebo som presvedčený, že každá vojna začína v srdci, takzvane v nás.

A čo je lepšie? Most alebo výbuch? Na Boha každého nepresvedčím. To sa udeje až vtedy, keď bude Boh chcieť (Zjavenie Sv. Jána). Zatiaľ by sme si ako ľudia mohli úplne, ale že úplne postačiť s 2 vecami. Aby sme na každom začali hľadať to dobré a aby začal víťaziť zdravý rozum.

Keď sme vybudovali mrakodrapy a pekné bývania, asi nechceme, aby sme si ich zbombardovali, či? Keď prijmeme, že niekto je viac liberálny, svetskejší a niekto viac konzervatívny a všimneme si na to liberálovi, že napr. dáva ako zamestnávateľ prácu tisícke ľudí a všimneme si na tom konzervatívcovi, že je činný v charite a nikomu neodmietne pomoc, svet sa začne meniť, ihneď.

Na to však je nutné najprv odstrániť, prepáčte za výraz, ale primitívne vzájomné animozity a žabomyšie ľudské vojny. Nuž, keď sme takí vzdelaní, rozhľadení, scestovaní… nemal by to byť pre nás žiaden problém.

Peknú sobotu.