Pavol Matija

Cieľ

Našim cieľom nemusí byť nevyhnutne vlastná sláva, úspech, pocit pohodového života, bohatstvo, ba ani život prežitý v plnom zdraví čo najdlhšie. O večnom živote, teda opaku večného zatratenia (z ktorého si veľa ľudí robí priam srandu), sa píše: „ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevstúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.“ Nevieme si ako ľudia predstaviť, čo znamená večný život. Božia Matka, Panna Mária, pri Fátimskych zjaveniach zvestovala ľuďom: „ak by ste vedeli, čo je večný život, spravili by ste všetko pre to,  aby ste ho dosiahli.“

Naproti tomu dnešný svet plný racionalizmu, dosahovania rôznych foriem pozemského blaha, pohody.

V domnienke, že Boh je Láska, čo nepochybne je, si ho často predstavujeme ako možno až príliš veľkú lásku. Pokiaľ vychádzame z Biblie, Boh je často prezentovaný aj ako Boh trestu, dopustenia. Často je zvýrazňovaný motív tzv. bohabojnosti. Ježiš Kristus ako Boží Syn má prísť „súdiť živých i mŕtvych“. Teda opäť zvýraznený termín „súdiť“. Súdiť znamená pravdivo vidieť, vedieť, ale napokon buď oslobodiť alebo potrestať. Spasiť alebo zatratiť.

Jeden kňaz mi pri diskusii povedal, že „mnohí ľudia sú po smrti veľmi prekvapení..“, možno  ste taktiež počuli, že 20 rokov utrpenia na zemi je ľahších ako jedna sekunda v očistci.

Pokiaľ by Boh bol iba láskavý, Adama s Evou by z raja nevyhnal, Mojžišovi by daroval 10 Božích prikázaní s dodatkom „ak sa ti chce“. Ak čítame Bibliu, vidíme možno, že s tým predstavovaním si Božej lásky sme to možno trocha prehnali, lebo to nevystihuje obsah textu. Boh je, samozrejme, nekonečná Láska. Ale ako koná v tejto nekonečnej láske? Tak vidíme, že Boh je aj Bohom dopustenia a trestu. Často na našej pozemskej púti nás chce napraviť, oživiť naše svedomie, aby sme sa začali venovať Božím veciam. A paradox? Viete, kto často na našej zemi najviac trpí? Tí, ktorí idú za Bohom, za Ježišom Kristom. V Svätom Písme je zmienka v zmysle: „uvidíte, ako budete trpieť pre moje meno…“.

Preto je Boh nepolapiteľný ľudským rozumom. Má svoj „šibalsky“ plán spásy s celým svetom, On dobre vie, že ho dosiahne a akákoľvek snaha ľudí alebo iných mocností mu v tom nezabráni. Tí, ktorých sa Boh dotkne, dobre vedia, že aj keď sa nemajú najlepšie, pocit Božej prítomnosti vynahrádza akúkoľvek pozemskú slasť. Pocit uvedomenia si Božej veľkosti, je u človeka pocitom uvedomenia si vlastnej malosti, bežnosti, obyčajnosti. V modlitbe Korunky Božieho milosrdenstva, ktorú nám daroval Boh skrze Svätú Sestru Faustínu máme vetu : „pre Jeho bolestné umučenie, maj milosrdenstvo s nami i s celým svetom.“ Často sa to modlievam, ako ostatní kresťania v hodine Božieho milosrdenstva, teda o tretej popoludní, a čím ďalej, tým viac dávam dôraz na druhú časť vety „maj milosrdenstvo s celým svetom“. Nie pre súd, ktorý sa so svetom deje. Nie pre pocit vlastnej bežnosti. Ale je úžasné, keď som o tretej v aute a môžem posielať modlitbu žobrajúcemu človeku, nervóznemu podnikateľovi, obnaženej slečne, dôležitému právnikovi a iným ľuďom, ktorých práve vtedy stretávam.

Aspoň to si zoberme, že máme žiť na spásu duší. To znamená, iných privádzať k spáse. Boží poriadok sveta je zrejmý, ľudia si ho však celkom slušne prevrátili. S týmto názorom sa stretávam čoraz častejšie. Doba človeka. Každý je super. Alebo chce byť super. Naproti tomu vám ponúkam alternatívu uprázdňovania seba a zvýrazňovania Boha vo svojom vnútri a živote. Stretnutie s Bohom nás čaká a neminie. Neznevažujme kňazov a zasvätené osoby, viete ako útočí nepriateľ ľudskej spásy, pokiaľ človek ide za Bohom? Extrémne.

Chvále a samochvále sa vyhýbam, niekedy som jej podliehal, ale verte, že dokáže človeka viac premôcť ako utrpenie alebo problémy, avšak potešilo ma, keď ma jeden známy kňaz privítal so slovami: „vítam Božieho bojovníka…“. My, presvedčení, to proste musíme robiť, vieme to, cítime to – bez potreby vlastného mesianizmu (teda, keď sa človek považuje za niečo viac ako je), musíme chystať cestu Ježišovi Kristovi, pretože ako často píšem v básniach – my, ľudia, sme schránky. Ako je známe: „myšlienka je duch od ducha, ktorý sídli v našom vnútri.“ Pokiaľ sa extrémne hneváme, potom závidíme, kradneme, vyvyšujeme sa, pravdepodobne podliehame zlému duchu. Ľudská racionalita nás bude presviedčať, že to je blud. Ale možno nie je… . Určite nie je. Netúžme len po pozitívnych myšlienkach, lebo teória pozitívneho myslenia nepresahuje Božie vnímanie sveta, túžme skôr po čistých myšlienkach.

Nebojte sa, cestu do raja nemám ani ja vopred pripravenú, aj keď to z publikácií môže vyplývať, vďaka poznaniu nadobudnutému vlastnými skúsenosťami vás však môžem ubezpečiť, že všetko tu a inde je súboj medzi Bohom a diablom. Často je vstupnou bránou myšlienka – prevzatá, počutá, videná. A možno nás ten obraz sveta odvádza od cieľa, ktorým by mala byť spása našej duše – večný život.

Minule som si v jednom prieskume medzi mladými ľuďmi všimol, že najvyššie percento túži po „pohodovom živote“. Nuž, ale kto potom bude bojovať? Lebo bojovať znamená strácať, trpieť, veriť. A nebojovať iba za vlastnú slávu a pohodu na tejto našej zemi. Ale bojovať nepochopiteľný boj Toho, od Ktorého sme prišli a ku Ktorému sa vrátime.