Pavol Matija

Utíšme sa

V tichu človek nachádza mnohé odpovede. O sebe, iných, zmysle života. V tom tichu, ktoré nám kradne hlučná hudba, huriavk miest, veľa rečí. Pokiaľ prijmeme ticho, stíšenie bez potrieb stále sa aktivizovať v rámci našich spoločenských aktivít, nášho života ako takého, objavíme samých nás. Ako minule povedal jeden môj známy, dovolím si povedať, už starší manažér, chýba mu iba to, aby si ľahol a ležal, bez televízie, bez potreby niečo robiť. Sándor Márai opisoval vo svojich knihách, ako niekedy už ľudia po 40tke necestovali a žili usadený život. Existuje istá mienka, že človek by mal žiť čím bližšie miestu, kde sa narodil, tam vie vraj priniesť najviac plodov svojho života. Naproti tomu Ježišove slová: „doma nie je nikto prorokom“ , alebo „kde vás neprijali, straste prach z topánok a nevracajte sa“, ponúkajú iný pohľad.

To bol však len vstup do témy utíšenia sa. Možno ani tak nejde o to, kde presne žijeme, ale nechýba vám ticho? Ticho ľudí, života, mysle. Bojíme sa samých nás, preto stále potrebujeme činnosť? Alebo sme zhypnotizovaní svetom?

Boh sa prejavuje pokojom. Svet sa prejavuje rýchlosťou, hlukom. Kým človek neobjaví Boha, vždy bude žiť len prázdny život. Kým človek nezistí, že kde je hriech, tam nie je pokoj, bude to zastierať silou vlastnej osobnosti, prehnanou činorodosťou, útekom od vlastného svedomia, priam môže to končiť tak, že človek sa nevedome stane zlým. „Nebojujeme s krvou a telom ale so zloduchmi v nebeských sférach.“ Už myšlienka vie byť hriechom. Čo máme v našich hlavách? Odkiaľ sa to berie? Iba činnosť mozgu? Položili ste si už túto otázku? Teória pozitívneho myslenia je dôležitá, potrebná ale často taktiež môže zastierať hriech. A kým sa človek nezbaví hriechu, tak nenájde Boha a nikdy nezažije pravý pokoj.

Celý svet bliká na červeno. Veľa z nás však putuje ďalej. V nepokoji, hriechu, hneve, zlosti, škodoradosti. Kedy dôjde k pravému výbuchu? Nemyslíme si, že ak sa ďalej budú kopiť rozbroje v rodinách, spoločnosti a svete, pôjde to k dobrému. Nevieme odpúšťať, nevieme byť pravdiví, nevieme vidieť aj naše chyby, nevieme sa prijímať. Hriech nikdy nepriniesol nič dobré. Nepíšem to ako biela ľalia, ale ako človek s istým stupňom poznania.

Utíšenie zbraní by viedlo k oživeniu múz. Prečo presne vieme, ako máme žiť a nežijeme tak? Veď to je padlé na hlavu. Ježiš Kristus už po našej zemi chodil a priniesol nám návod na život. Nie na úspech a ani život bez bolesti a utrpenia, ale Evanjelium prináša jasný postoj človeka v každej životnej situácii.

My sme hrozní hlupáci. Tiež som tak všelijako žil. Veď kávička, háverstvo, hriechy vedomé i nevedomé, ono ten svet nám vie dnes dosť ponúknuť. Prešiel som mnohé úžasné miesta, ale kým som chodil zastretý vlastným hriechom, nevidel som. Hriech nás bude pokúšať kým žijeme, keď však spoznáme spojenie s Bohom, vždy aj keď zhrešíme (čo postupom času budete chcieť zanechať, keď budete spoznávať Boha), pôjdeme aspoň na spoveď. Zasa načo chodiť na spoveď, keď pokračujem v rovnakom živote? Akože, Bože, sorry, idem ďalej?

Utíšenie je pozvaním k objaveniu samých nás. Keď oživíme vlastné svedomie, vidíme veľmi veľa. Ak sa svet nezačne narovnávať, ale bude pokračovať v extrémnej oscilácií nálad a konaní lídrov, ak v rozbrojoch budú pokračovať aj bežní ľudia v zmysle „človek človeku vlkom“ (a to nechcem vidieť všetko negatívne, pretože vždy sa istý ostrov spoločnosti snaží o dobro), ten výbuch jednoducho zákonite musí nastať.

Hriech je často veľmi príťažlivý. Ale vždy to je hriech. „Mzdou hriechu je smrť“. Tá fyzická nás paradoxne možno až tak trápiť nemusí, horšie je keď po svete chodí veľa mŕtvych duší, ktoré zanevreli na Boha, na večný život, na konanie dobra. Slovo, ktoré to vystihuje: „pomätená spoločnosť.“

Vráťme sa do ticha nášho svedomia, pretože svet už zjavne skladá účty.