Pavol Matija

Nevidíme?

Otázka je či nevidíme, či nechceme vidieť alebo či sme úplne zaslepení. Musíme všetci uznať, že počnúc rokom 2019, kedy prišiel covid, kedy veľa ľudí naň zomrelo, kedy sme boli dlhú dobu doma „zavretí“, kedy boli niektorí z nás možno nie úplne najbezpečnejšie „zaočkovaní“… áno, tá „covid-éra“, na ktorú sme už zabudli, sa dejú nie úplne bežné veci. Prečo sme zabudli? Lebo sme práve my na ňu nezomreli, lebo sme práve my ťažko neochoreli, lebo práve nikto z našich blízkych, najbližších naň nezomrel. A preto stále nevidíme. Svet stíha vlna katastrof, individuálnych ale i globálnych. Samozrejme, keď tak kade-tade chodím, všímam si, že vlastne stále sa nič nestalo. Stále nevidíme. My čítame správu o atentáte v Grazi, ktorý je masakrom, akoby nič. My pozeráme na pád lietadla, kde zomrie cca. 250 ľudí, akoby nič. My si asi nie sme vedomí toho, čo sa deje na Ukrajine, okolo 400 kilometrov od nás, obrázky pozeráme, ale nevidíme. My sme úplne znecitliveli, zatvrdli, napokon je nutné mať filter, ale väčším problém je to, že my už nie sme vedomé ľudstvo. Kým nezhorí náš byt, nič sa nedeje. Kým nezomrie naše dieťa, nič sa nedeje. Kým voda neodplaví naše auto, nič sa nedeje. Ďakujme Bohu, že naše deti neboli v Grazi, že voda vyčíňala v Rokycanoch a nie v Košiciach. Ďakujme Bohu, že nežijeme v Teheráne. Ja tu píšem tento článok a nedávno som mal mandle a vlašské orechy, pod oknom počujem, ako sa hrajú decká. Veľmi som za to vďačný. Som vďačný za každý pohár pitnej vody. Som rád, že teraz nie som v Teheráne, v Los Angeles, kde boli či sú občianske nepokoje s prerastaním do občianskej priam vojny, som rád, že som nemusel utiecť pred hordami vojakov, ktorí na vodke a viagre znásilňujú ženy. Sme my ešte vedomé ľudstvo? Toto všetko už možno ani nie sú výzvy na obrátenie, pretože výzvou na obrátenie by mala byť každá aj malá tragédia, ktorá sa stane, výzvou na obrátenie je každá choroba, ktorá nás postihne. Nehovorme rovno o konci sveta (napokon ten nemá nastať nikdy, má sa len pominúť všetko zlé a nastať nová zem a nové nebo, zostúpenie nebeského kráľovstva), a o tom, kedy, vie iba Otec, áno, náš Tvorca, aj teba, aj mňa stvoril On. Jednu báseň končím takto „sme predurčení uveriť“. Áno, aj ty, ktorý vôbec neveríš, uveríš. Kedy? Po fyzickej smrti uverí každý. Pre niekoho to bude neskoro, pre niekoho niečo, čo očakáva. Stále však máme šancu uveriť aj práve teraz. Všetko, čo sa deje, nás má vrátiť kľačať pred Božie oltáre. Možno „kľačíme“ pred tým, akí sme vzdelaní, akí sme bohatí, ako dobre vyzeráme, „kľačíme“ pred našim novým autom v cene bytu, „kľačíme“ pred novým oblečením. Ale Boh nás chce vrátiť kľačať pred Jeho oltáre. Ty vieš, že Boh, tvoj Otec je Všemohúci, že On môže úplne všetko? To je taká mala „reklama“ Naňho. Čakáme zázraky, aby sme dostali dôkaz, zázrakov bolo veľmi veľa (čítaj v Biblii), potom sme zabili Ježiša Krista, ozaj si myslím, že Boh sa na nás „trocha nahneval“ a nechal nás trpieť a zomierať aj na menšie choroby, ale napriek tomu sa napríklad na príhovor rôznych svätých udiali veľké zázraky aj po ukrižovaní Ježiša Krista (čítaj, hľadaj – napr. Sv. Charbel). Pretože my chceme dôkazy, ale „blahoslavení tí, ktorí nevideli a uverili“. Možno práve ty, možno práve ja, nikdy nebudeme zázračne uzdravení, rozprávkovo úspešní, ale včera som dostal vstupenky na veľký koncert, bolo to ráno, kedy som ich dostal, popoludní bol u mňa kamarát na kávu, tie vstupenky som mu dal (boli dosť vysokej ceny), vedel som, že mu ich mám dať, následne mi poslal fotku z koncertu s poďakovaním. Možno práve preto som dovčera žil. Nemusíme všetci a každý deň „zmeniť celý svet“, stačí ak každý v rámci našich možností posunieme svet k lepšiemu. Boh nás chce vrátiť kľačať pred Božie oltáre. To, že nie sme v Teheráne, v pásme Gazy, alebo na východe Ukrajiny, neznamená, že ešte nemáme alebo nemôžeme kľačať.