Pavol Matija

Skúsenosť je brázda, čo stopu vyryje

prichádza každý deň, nemáš na výber

otvorené oči mať, to by snáď chcel každý

no, ako že ich otvárať – tie tmavosivé skaly?

Skala či s okom čírym niečo spoločné má?

Veď skala len stojí a oko sa stále pozerá

pozerá, pozerá, len či aj dobre vidí…

akýže okamih premieta sa v danej chvíli

Pozerá veľa to oko, kto ide, kto čo má

takéto jemné stvorenie  – aký to zákerák

všíma si, všíma, každý má svoje zorné pole

a človek – človiečik, často chodí len potme

Čímže to vnímame to, čo sa dnes deje?

Hlásali horúčavy, a hľa, má prísť ochladenie

hlásajú každý deň jak všetko zle sa stalo

človek už nespozná rozdiel medzi lžou a pravdou

Akíže jednoduchí ľudia nás v čase predchádzali

trochu sa modlili, trochu spali, trochu pracovali

to boli naši predkovia, čo znali kade ísť

a pokoj pokojný bol pre nich najväčší zisk

Čože to žijeme, novovek, či už sme ďalej?

Európa, aká bola, už je iná, Európa na dne

Čože to tí starci konali za čudné hlúposti?

My chceme veľa šatstva a jesť do sýtosti!

My chceme ukázať, že nie sme spiatočníci

keď bude treba, tak aj milovaním na ulici

zbúrať treba všetky staré poučky a dogmy

za minulosťou nechať proste zapálené mosty

Človeče, však, kam vedie tvoja cesta….

chcem veriť, že nejdeš do priveľkého tepla

ja ticho som, no tak to proste mnohí vraveli

že lepšie sa začať s Dobrým priateliť

História je i vzťahov, i konaní,  i bežných dní

to nie sú len bitky, to nie sú len veľké dátumy

výnimky platia a svorne potvrdzujú pravidlá

my či sme odkázaní učiť sa len na chybách?