Pavol Matija

Kde je viac svetla?

V odmietaní alebo v prijatí? V uplatnení skutočného talentu alebo v potláčaní všetkého možného? V prijatí človeka alebo v deptajúcom systéme? V kultúre, umení alebo v prostredí bez umenia a kultúry?

Prečo, pravdepodobne, ako kdekto zašepká alebo už aj priamo povie v čase zúčtovania nad naším svetom, teda (možno?) pred príchodom Alfy a Omegy, Prvého a Posledného, Ježiša Krista, je vo svete napríklad Zet generácia? Prečo títo ľudia majú vlastný spôsob riešenia života, všetkého, i neobvyklého, vysporadúvania sa so životom a jeho dňami? Čo ak tam je svetlo, ktoré už nechce mlčať? Pretože pravda musí ísť von, napovrch.

Sú staré štruktúry plné všelijakých zlých emócií ešte schopné absorbovať veci nebeské a veci svetla? Sú plné odmietania. Plné hnevu. A neprajnosti. Nepravdy.

Títo mladší víťazia v utrpení. V utrpení uvrhnutia do sveta, ktorý nemá racionalitu, vlastne tú nikdy nemal, lebo svet je právo ako aj vesmír je iba právo, právo žiť a racionalitu chcieť uchopiť je privlastniť si vedomie a životy iných. Preto v práve dokráčame k pravde. Ktorá nie je v nepravde a strachu, živení strachu, v odmietaní a ostatnom zle. Boh nám cez vesmír ako právo dal právo žiť, prejaviť sa.

Ak sa máme dostatočne zjavne prejaviť, musíme uznávať individualitu človeka. Mantinely musia byť, aby sme vedeli fungovať pospolu. Ale v rebelujúcich generáciách a uchovávateľoch rebélie ako formy prejavu je možno istá miera pravdy, ktorá pravdu má, len je potláčaná.

Teda svet je plný ľudí očakávajúcich dobro a spĺňajúcich požiadavky dobra, len im treba dovoliť nechať otvorené oči a oči otvorené mať. A kde je dobro? Všade. Ak vesmír a svet je právo, potom právo je dobro, lebo vesmír a svet sú od Boha a Ten je Dobrý. Teda zmocňovať sa práva je trhať z Adamovho rúcha samotné rúcho, pretože jeho rúcho je liché, on nemal navrhnuté kúsky nóbl oblečenia a teda naopak šatiť Adama do niečoho, čo mu nie je dané a súdené je upierať mu právo, možno aj právo na život.

Aký bol človek napočiatku, taký vždy ostal. Stvoril by Boh namiesto Adama opicu, ak opica je zverou? Preto Adam nebol opica, ale Adam je prvý človek. Koruna tvorstva musí žiť v slobode jej súdenej. Ak slobodu dáva Boh, kto ju môže odňať? Zabiť. Predčasne zabiť. Nedovoliť žiť. Lebo to nie je iba smrť, ale aj upieranie práva. Na zdravie. Na pokoj. A existenciu ako takú.

Žiaden starý nemôže obviniť mladého, lebo mladý vyšiel zo starého. Starý sa môže obviniť akurát za svet, ktorý mladému pripravil. Ak by sme ľuďom upierali žiť, dávali by sme im náhubky ako sa neprejavovať. Až výsledne zlé konanie s hriechom voči životu a právu si zaslúži trest, ale nie administrácia niečieho správania do formuly „nevhodné“, „nežiadúce“ . Administráciou boli vytvorené formuly priestupkov voči nie právu a vesmíru, ale uvrhnutia do neslobody, kvôli nedostatku ľudskej edukácie, že Boh právo a poriadok prv utkal, vytvoril a zvestoval. A to je sloboda slobôd.

Tak odkázaný na príkazy zavŕšené láskou, ako nadpríkazom a všeobecným najväčším ospravedlnením je človek dostatočne právne usporiadaný, lebo pozná ustanovenie, ale vie, že láska je najviac. Preto Boh dal lásku najvyššie, lebo vedel, že človek je individuálny a súbor individualít nedokáže spoločne nažívať inak než v láske. Keďže si tvor-človek nevybral lásku, musela prísť administrácia v podobe formúl, čo je zlé a nakoľko, teda človek sa úplne odklonil od práva, kde právo je všetko, keďže vesmír je právo ako i svet, ale človek uzurpoval poriadok pod seba, aby nemusel žiť a byť v láske. Preto človek ako odporca lásky stratil vlastne všetko, lebo stratil slobodu.

Preto mladí sú neusporiadaní, lebo Boh ich tak poslal, možno sú neusporiadateľní, iba ak smútkom z tiaže a strachu. A to je popieranie ich úsmevu a individuality. Preto, keď počujete hrať Adélu, počujete hrať talent, ktorý sa prejavil, prejavil sa tak ako vedel a tak ako mal. Inak sú to len príliš usporiadané štruktúry toho, čo sa dá, má robiť a ako sa má robiť, a preto sú právnici medikmi a ekonómovia učiteľmi, lebo sa vyučili všeobecnu, ktoré bolo svetom nastavené ako prínosné a potrebné. Ale čo potrebuje svet, nemusí potrebovať tvor-človek. Preto tvor-človek nachádza svoju hodnotu v práci, alebo v tom ako vyzerá, ale človek je hodnota sama o sebe, a ak by takto bol sebou samým vnímaný, je oveľa lepší svet. My sme človeka uvrhli do parametrov a naučenia toho, čo je správne a dobré. Namiesto toho, aby sme ho naučili láske k právu, Bohu, sebe a iným. Tak by sme sa prejavovali láskavo voči sebe, že svet by nepotreboval administráciu formulami, ale láska by bola jediné všeobecné pravidlo a tak by sa človek musel naučiť iba láske a ostatok by bolo vzdelávanie v láske ako aj nájdenie svojho talentu v láske a potom vstrebanie informácií, skúsenosti a poznatkom v láske jeho talentu.

Láska stvorila právo. Ak človek neveril láske, neveril ani právu. A výsledkom je povinnosť. Dokonca aj povinnosť žiť. Teda namiesto toho, aby sme si vybrali lásku, vybrali sme si povinnosť, len aby sme nemuseli žiť lásku. Znie to pritiahnuto za vlasy, ale autor nemá vlasy, takže pravda je taká, že láska je nadprávo nielen pre človeka ale aj pre celý svet a vesmír. A láska, ak by sme si ju zvolili, vytvorila by všetko ostatné potrebné pre život. Uzurpovať moc nad niekým len preto, že nedokáže uveriť vo formuly administrácie, lebo verí viac v slobodu, je slobodu mu brať a ak Boh dal slobodu, je to tak vážnym previnením voči láske. A čo bola jediná povinnosť človeka? Naučiť žiť mladšieho v láske. V nej konať a myslieť.

Namiesto toho odklonený od lásky si človek vybral deptajúce štruktúry. Aký človek? Zlý učiteľ. Lebo málo učil, zle vzdelával a nenaučil. A tak dnes s ubolenou hlávkou chodia po svete ľudia, ktorí mohli priniesť oveľa viac. Dovoľme sa človeku prejaviť, lebo aj kancelária právnika môže byť umeleckým ateliérom. Celý tvoj život môže byť umenie. Ak hodnotíš včerajšok, že je lepší ako dnešok, nevážiš si život, lebo každý deň, ktorý žiješ je najlepší. Podieľaš sa totiž tak na práve.