Pavol Matija

Pozor na to

Spoločnosť nie je postavená na názore, na tom, kto má a bude mať pravdu. Minule v rámci zrniečka svetla som jednoducho, možno aj idealisticky načrtol piliere možného svetového poriadku, aj keď to, prirodzene, nie je vec, ktorá mi prináleží, ale demokraticky hádam do diskusie prispieť môžem. Teda – zdravie, zachovanie ľudského rodu, jedlo a isté vzdelanie. Poďme si to trocha rozkliknúť, zazúmovať.

Každá spoločnosť potrebuje patričné zdravie, vo všeobecnosti ale aj jednotlivca. Zo zdravia vyviera život, bez dostatočného zdravia niet (dostatočného) života. Obyčajne ľudsky povedané. Jednotlivec potrebuje smerovanie k zdraviu, odmala, od rodiny, cez školu, školy, po etablovanie v práci a po následné odovzdávanie zdravia iným. Starostlivosť edukovaných rodičov  neprerastajúca do úzkostlivosti, výber zodpovedných lekárov, voľbu dobrej školy, škôl, voľba zodpovedajúceho zamestnania, vedenie k správnemu prístupu k práci a následne tento celý proces zopakovať odovzdaním ďalšej generácií mladšej a zodpovedne pristúpiť k zdraviu predkov, ktorí odovzdávali – pomocou, starostlivosťou vlastnou alebo odbornou. Všeobecne – zdravé vstupy deťom, opäť odmala. Už začína svitať, že každý obsah nedokáže každý správne a bez ujmy spracovať. Opäť je potrebné vedenie starších a zodpovedných. Nie cenzúra, ale hudba, filmy a iné obsahy, ktoré priam propagujú drogy, záhaľčivý spôsob život, zvláštny pohľad na vzťahy, či zlé vzory, ktoré vie priemerne inteligentný a vedomý jednotlivec selektovať, by mali byť zodpovedne strážené pod rodičovským kľúčom, veď „keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá váš Otec, ktorý je na nebesiach, dobré veci tým, čo ho prosia,“ (len evanjelizačná vsuvka od Sv. Matúša), takže zlé dary asi deťom dávať nechceme. Tiež asi nechceme spoločnosť, kde cenzorské úrady budú niečo striktne povoľovať a niečo striktne zakazovať, teda opäť rodina. Ak nie rodina, lebo dnes sú naše rodinky všelijaké, v úcte a bez súdenia, tak potom vyučujúci na škole, opäť nie šíriac len obsiahle vzdelanie ale aj aspoň letmý pohľad na morálku. Do kostola všetkých asi nedostaneme, hoci je jadrom požehnania a úcty k Bohu, dnes si každý môže „vybrať ten svoj“, alebo aspoň kaplnku a verme, že aj malý úkon nábožnosti je Bohu milý. Teda piliere zdravia – okrem zaznávanej viery v Boha, vedenie rodičov, učiteľov, zodpovednosť jednotlivca za svoj život a zdravie, zodpovednosť lekárov a farmaceutického priemyslu, tiež ale aj štátu, ako „strešnej organizácie svetskosti“, ktorej hádam ešte ide aj o bežnú vec, ako je zdravie človeka. Teda zdravie duchovné, duševné, psychické i fyzické. Už hádam len pozor na pojem „normálny“, aby sme sa zo spoločnosti tzv. aj pozitívnych deviácií neposunuli k spoločnosti normalizácie, jedno ani druhé pravdepodobne nezodpovedá objektívnej potrebe zdravia človeka a spoločnosti. Normálnosť je výsledkom aj kolektívneho vedomia, ktoré vytvára a následne súdi, hodnotí, čo je tzv. normálne. Nech nám svet a školy dajú ľudských, zodpovedných, nadhľadových, hodnotových a normálnych hodnotiteľov.

Zachovanie ľudského rodu nie je len abstraktná a filozofická kategória, pretože v čase kedy je spochybňovaná rodina, kedy je ľuďom často lepšie osamote alebo so psíkom, prípadne s jedným dieťaťom a zároveň je dosť markantne predkladaná aj „iná forma lásky“ v podobe homosexuálnych vzťahov, je možno (sčasti) aj na mieste predložiť aj tento bod braný za samozrejmý a nenarušiteľný. Každý svetový poriadok musí zachovať ľudský rod. Každá spoločnosť musí zachovať ľudský rod. Preto vzťahy „inej formy lásky“ nemôžu tvoriť gro spoločnosti, pretože z nich nemôže vzísť život, dieťa. A bez dieťaťa ľudský rod zachovaný nebude. V širšej súvislosti je smutné vášnivé zbrojenie súčasnosti, kedy sme si namiesto urovnania vzťahov začali vyberať posilnenie obrany pred možným útokom, pričom to možno ani nutné nie je a naše zbrojenie je možno viac vecou predstavy ako blížiacej sa reality. Rozdelenie sfér vplyvu by malo byť racionálne, s priznaním a uvedomením toho, že ľudia sú zvyknutí nejako žiť, majú radi svoj kľud, istý pocit bezpečia, dôvery v usporiadanie, pretože vrátiť sa ku kovbojskej diplomacii, kde ale už teraz jedným statusom na sociálnej sieti je priam zrútený celý svet, počnúc burzami, hneď zrána rozvrátenou ľudskou psychikou, takto týraním podnikateľského prostredia, chorobou spoločnosti ako takou, je zlé. Ľudia chcú veriť usporiadaniu, usporiadanie časom bolo isté, a to že došlo k jeho vychýleniu, neznamená, že musí explodovať celý svet. Ľudský rod je teda závislý od jeho biologickej tvorby a tiež dôvery v to, že nejako môže fungovať po príchode na svet, v rámci usporiadania, na ktoré sa dá spoľahnúť.

Jedlo je opäť pre niektorých trápny pojem z hľadiska geopolitiky po časoch rozhadzovania aspoň v niektorých častiach sveta. No čo ak naozaj prídeme aj do bodu, že nebude voda, dostatok vody? Človek potrebuje piť a jesť. Preto zárukou svetového kľudu je zabezpečenie jedla a pitia. V Európe bolo jedla a pitia viac, prípadne bolo k dispozícií za lepších podmienok a preto je dnes Európa už iná. Človek možno ani tak necestuje, nemigruje za prácou ale za jedlom a pitím. Výsledkom práce pre niektorých je aj vyšší princíp, že niečo vybudujú, niečo po nich zostane, prípadne naplnia svoj sebarealizačný element, niekto však a to bez vtipu a poníženia nadobudne za prácu jedlo a pitie. Kde bude voda, tam sa budú národy sťahovať. Ale vyriešiť sa to dá jednoduchšie, ak je to vedecky možné, voda sa dá recyklovať, odstrániť škodliviny a opäť prijať. Jedlo je možno až druhoradé, lebo niektorí vedia dosť dobre fungovať na zelenine, múke a my, zaobalení západoeurópania to možno v dôsledku zmeny návykov a aj poklesu látok šťastia v tele to budeme mať ťažšie. Vždy si však tú našu tučnučkú kravičku a oblé prasiatko vieme dochovať, tiež však bude potrebovať vodu. Ak udržíme cestu súčasnosti, kedy je zdravá a energická strava menším božstvom, potom niet dôvodov na stres, možno na dodatočný stres z rozkoše a obezity. Úvaha o jedle sa môže viesť aj tak, že čím má človek vyššie výdavky na teplo, plyn, elektrinu, pohon áut, na nájmy a prevádzku nehnuteľnosti, náklady na bývanie a podnikanie, na svoje lieky, teda zdravotné problémy, tým menej môže investovať do výživy svojho organizmu, pretože jedlo je pravdepodobne priorita až potom. Preto sa rozkošnícke spoločnosti búria, keď sa príliš uťahujú opasky. Variť sa dá vždy aj doma, je to niekedy aj milé a zaujímavé.

Isté vzdelanie je preto označené slovom či prídavným menom „isté“, pretože svet nepotrebuje „všetkých študovaných“ a možno nemúdrych a neznalých. Vysoká škola niekedy bola výkladnou skriňou, dnes niekedy je to aj menšia fabrika na vzdelanie. Múdrosť a vzdelanie je niečo iné. Nadovšetko je pôsobenie Ducha Svätého, ale i poznanie vedomých a poväčšine starších ľudí, pretože veľa poznatkov nenahradí poznanie, veľa informácií neznamená pravdu a takto môžeme ísť ďalej, aby sme prišlo na to, že každý by sa mal vzdelávať tak, ako mu „mozog narástol“, zároveň ako to má dané od Boha, tiež čoho je schopný, čo nevylučuje snahu nadaných na niečo iné ako na vzdelávanie cibriť si svoje neuróny, mozog, rozum a rozhľad. Svet si odovzdáva vedomie aj poznanie, otázne je prečo odovzdávať vedomosti a ich kombinovanie niečomu umelému, najmä ak dnešný mladý človek údajne často nevie pochopiť viac ako 5 slovnú vetu. Prečo opäť neisť cestou vstrebávania dlhých textov, čítania archívov, racionalizácie písomných podaní v úradnej sfére, pretože jeden starší a múdry človek mi povedal, že keď sľubovali počítače na pracoviskách, hovorili, že bude potrebný nižší počet zamestnancov a každý bude mať menej práce, ale realita ukázala, že málokto máločo stíha, stresu je oveľa viac a zamestnancov v každej konkrétnej oblasti je viac. Čo ďalej? Cesta je narysovaná a opäť ako pri vaxeroch a antivaxeroch dva prúdy vnímajú veci inak. Kým sme v rovine, že si môžeme vybrať aspoň sčasti to svoje, je to fajn. Vždy som mal radšej živé kvety. Tak teda prichádzame k bodu, že vzdelanie je nielen o vedomosti, informácií ale aj o poznaní a vedomí, teda vďaka aj za starších ľudí, ktorí si pamätajú nejaký starší poriadok a niekedy je lepšie sa spoľahnúť na ich vrásky ako na všetko nové a naše veľmi vzdelané hlavy.

Prečo ale pozor na to? Preto lebo čosi sa tu začína nielen pomerne ale už dosť flagrantne štiepiť. Človečenstvo to nevie vstrebať vzhľadom k nízkej viere, ale i momentu prekvapenia, ktorý nás zasiahol takmer v sekunde a zrazu je čosi iné, nepoznané, čudné, nepochopené, nestabilné, bez pokoja, pôdy pod nohami a s odňatou predtým istou budúcnosťou. Boh pokoja je vždy Ten Istý. Ten istý je vždy aj Jeho poriadok. Istá je i Jeho Istota. Pravdepodobne sme kdesi na pomedzí, nazvime to, iných časov. Z hľadiska svetskosti a jej moci je dôležité ľuďom veci odkomunikovať, vysvetliť im, nie ešte na nich kričať, rozoštvávať ich, liať benzín do otvoreného ohňa, pretože ľudia potrebujú vedieť, že sa majú o koho a o čo oprieť. Ak zrazu možno majú dojem, že nejaké právo slabšie alebo menej platí, budú sa môcť oprieť iba o stabilitu, rozvahu a vedenie svojho lídra a lídrov, ktorý ak mu záleží na jeho spoločnosti, jeho vedenie je upokojujúce a nachádzajúce oporu v opozite útoku a tým je zmierenie a mier.

„Preto vám hovorím: Nebuďte ustarostení o svoj život, čo budete jesť a piť, ani o svoje telo, čo si oblečiete. Či nie je život viac ako jedlo a telo viac ako odev? Pozrite sa na nebeské vtáky: nesejú ani nežnú, ani nezhromažďujú obilie do sýpok, a váš nebeský Otec ich živí. Či vy nie ste oveľa viac ako ony? A kto z vás si môže svojou ustarostenosťou predĺžiť život čo len o jediný lakeť? A prečo ste takí ustarostení o oblečenie? Pozorujte poľné ľalie, ako rastú: nenamáhajú sa ani nepradú. No hovorím vám: Ani Šalamún sa v celej svojej sláve neobliekal tak ako hociktorá z nich. Keď teda Boh takto oblieka trávu na poli, ktorá dnes je a zajtra ju hodia do pece, či neoblečie oveľa skôr vás, vy maloverní? Nehovorte teda ustarostene: Čo budeme jesť? Čo budeme piť? Čo si oblečieme? Veď toto všetko zháňajú pohania; a váš nebeský Otec predsa vie, že to všetko potrebujete. Hľadajte však najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko sa vám pridá. Nebuďte teda ustarostení o zajtrajšok, lebo zajtrajšok sa o seba postará. Každý deň má dosť vlastného trápenia.“ Povedal Ježiš Kristus.