Pavol Matija

Obrana svätosti

Aj náš pozemský svet patrí Bohu. Má patriť. Aj napriek zaprašeným cestám, naším chybám, bezbrehému kapitalizmu, ktorý likviduje ľudské životy a zdravie, vojnám, ľudskej malosti a hlúposti naplno prejavenej vo veľkom počte medziľudských konfliktov, a aj napriek odpadnutia ľudstva od Boha. Boh si svet pýta späť. Naplno do Jeho moci. Mohol by úplne všetko v milisekunde zničiť, či práve naopak, premeniť na úplne dobré. Ale Jeho láska a rešpekt k človeku je tak veľký, že stále nás necháva, aby sme ho úprimne objavili my.

To sa nedá nijak inak ako túžbou po čistote. Túžbou po pozemskej svätosti. Čo nemáme robiť vieme a tiež vieme, čo máme robiť. Stačí kúštik štúdia. A dnešná AI nám to možno so štúdium uľahčí. Každý, kto prekročil hranice sa popálil a ak popálenie nerozoznal, napokon zhorel.

Boh nám dal 7 sviatostí ako Jemu najcennejšie veci, úkony, zázraky na zemi. Sviatosť krstu, Sviatosť Eucharistie, Sviatosť birmovania, Sviatosť manželstva, Sviatosť kňazstva, Sviatosť zmierenia a Sviatosť pomazania chorých. Napísal som 7 veľkých S. Tieto eská a ich dodržiavanie a napĺňanie nás majú bezpečne previesť pozemským životom a dať šancu na spásu duše po fyzickej smrti.

Veľa detí sa nekrstí, ľudia málokedy pristupujú k Eucharistii, z pôsobenia Ducha Svätého si bárskto robí srandu, manželstvá dnes, to je na samostatnú kapitolu, údajne máme dosť málo duchovných povolaní, na spoveď možno by sme tiež mohli chodiť častejšie, lebo iba ňou obnovujeme spojenie s Bohom a dostávame sa do milosti posväcujúcej.

Odpad od sviatostí znamená aj odpad od Boha a od svätosti. Výsledky celosvetovo vidíme alebo si pred nimi zatvárame oči. Ešte mi povedzte, že vlastne všetko je fajn. Kiežby viacerí z nás mali duchovnú danosť, takzvane „dostať sa na druhú stranu“, aby sme videli, aký je stav. Koľko duší končí v raji, koľko v zatratení. Pretože to je vlastne jediný relevantný a ak nie, tak najpodstatnejší stav a výsledok nášho života. Cesty späť už niet po smrti, ako keď pri diktáte žiak odovzdá písanku a učiteľ mu povie, koľko chýb spravil, dostane známku a buď sa teší alebo žiali. Život je jeden veľký diktát, ktorý sa opravuje na záver, iba raz. Tým, že život vlastne na ľudské počítanie času trvá dosť dlho, máme často dojem, že žijeme dobre, alebo ak spravíme niečo zlé, že máme šancu na nápravu a tak často zlé veci opakujeme, kopíme a naberáme záťaž tmy na naše stretnutie so svetlom. Mne sa už v pohode, normálne, dobre žije, len keď som poriadne vyspovedaný. Disponovaný prijať Krista.

Svet narúša posvätnosť. Pôsobením. Veľký pozor na hudbu a filmy, ktoré pozeráme. Obrovské „bacha“ na sociálne siete. Na časopisy, noviny. Duševná potrava, ktorú prijímame postupne transformuje človeka. Právnická vsuvka, nenapĺňajú niektoré tieto médiá priam skutkovú podstatu trestného činu „ohrozovania mravnej výchovy mládeže“? Svet nečistoty sa nám stal prirodzeným, potrebným, bežným.

Posledným súboj, ktorý Boh a diabol vedú na zemi je o rodiny. To myslím už veľa z nás, vás počulo a vie. Naruším základnú bunku spoločnosti a spoločnosť sa rozpadne. Taktika odhalená. Za minulý rok sa len na Slovensku rozviedlo okolo 10.000 manželstiev, desaťtisíc rodín krachlo za jediný rok. Ak by sme teda chceli odpoveď, či sa posledný súboj vedie, máme ho aj štatisticky. Rozvod, samozrejme, z Božieho hľadiska medzi manželmi nemení nič. Je to len úprava ľudskej situácie, ktorá niekedy takto riešená nebola ale naša vynaliezavosť, svetskosť, antiBožskosť prináša aj normotvorbu… ktorá je vlastne aká? Človek niečo upravil inak ako Boh. Lebo Boh, a to nemám z vlastnej hlavy, ale od svätejších ľudí ako ja, chce zachovať každú rodinu. Pozrite, ak by vás manžel alebo manželka bil, či napríklad nejak týral, teda ak máte tento pocit, normálne dajte trestné oznámenie pre „týranie blízkej a zverenej osoby“. Na to máme osobitnú skutkovú podstatu. Ale nerozvádzajte sa. Ak je to vážne, posúdia to príslušné orgány, on, ona, si možno aj „posedí v chládku“ a nuž, možno sa napraví. Pretože obviňovanie z týrania a podobných záležitosti sa dnes stali priam elegantným modusom operandi ako odísť, to by vám povedali aj na súdoch. Skutočné týranie je trestným činom, ak dosahuje túto intenzitu.

Čo je milé, zvláštne, ale ľuďom aj ku cti, že poznám veľa ľudí, ktorí majú aj cirkevne anulované manželstvo, ale žijú sami. Možno majú pravdu. Pozrime sa z čoho sa skladá sobáš pred Bohom – Svätá omša, pálenie dvoch sviečok, manželský sľub potvrdený prísahou na kríž, výmena obrúčok, pozvanie množstva svedkov, Eucharistia a konzumácia. Poviem vám pravdu, „budú dvaja v jednom tele“, to nie je súlož. Vytvára sa spirituálne, duchovné telo medzi mužom a ženou, ktoré nezruší žiadna pečiatka. Vzniká iba raz v živote. Samozrejme, ak by si napr. rehoľník chcel zobrať ženu za manželku, má zložený rehoľný sľub, preto jeho manželstvo pred Bohom nemôže byť, prípadne ak niekto ženatý sa ide ženiť, tiež je to priamo proti Bohu, takže jeho manželstvo pred Bohom nemôže byť. Cirkevné právo je právo a podlieha zmenám, tvorbe. Milá vec mi napadla, že ja som iuris utriusque doctor – znalec oboch práv, teda sa vyjadrujem. Ale nie, nemám to druhé, cirkevné právo v malíčku, určite nie. Len deje sa zvláštna vec, veľa ľudí chce prísnejšiu a zreteľnejšiu Cirkev, neviem či tomu tak bolo niekedy v dejinách, ale ľudia chcú momentálne už, aspoň čo sa stretávam, väčší návrat. To takto aj stačí pomenovať. Návrat. K Bohu, pravde, svetlu, jasnosti. Prepáčte, budem drzý, ale my nemôžeme žehnať homosexuálnym párom, lebo žehnáme ich sodomii. Napriek tomu rešpektujem ich slobodu a sexualitu. Ale na žehnanie páru to nie je. Rovnako sa opýtajme, keď sme zabŕdli do anulácií, ja ako právnik rozvody nerobím, ale kolegovia sa niekedy vyjadria, že veľká väčšina ide rad radom na anuláciu. Tiež som začul, že kdekto si chce vybaviť anuláciu, možno to sú len klebety. Nuž, pri širokom spektre anulačných dôvodov… napr. omyl vo vlastnosti. Tiež počuté – niekto chce pannu, pri sobáši sa ukáže že nie je panna, tak to anuluje. Nuž, ja by som jej odpustil. Z lásky. Možno tajila. Z lásky. Lebo láska spája ľudí. Niekedy sa naši starkí pobrali ani nevedeli ako. Dnes robíme z kadekoho blbca. Naši starkí nevedeli rátať do sto, ani chápať odbornejšiemu textu. Napriek tomu žili. Možno si, pravdupovedzme, aj po facke dali a aj sa zmierili pri slivovičke. Ale nikto ich sviatosť nespochybňoval. Dnes má kadekto depku, úzkosť, tetániu, diagnózu, ktorých je už tak veľa, že je ťažké sa orientovať a ešte ťažšie stanoviť. A čo naše decká, keď sú plné detské psychiatrie? Nebudú sa sobášiť? Predstavujem si manželku, napr. s ktorou sa stretneme na strednej škole, ľúbime sa, potom na výške dostane nejakú ťažšiu schizofréniu, ľúbim ju, vezmem si ju. Ale ja ju ľúbim. Neodídem. Viete koľko Božej lásky a milosrdenstva sa dá prejaviť v takom vzťahu? A teraz bum. Podľa cirkevného práva by možno ani zosobášená nemala byť. Boh. Láska. Právo. Viac písať netreba. To by nám o tej láske, skutočnej, vedeli hovoriť manželia ochrnutých žien, na invalidných vozíkoch, o paličkách. To nie je eros. Vzplanutie. Ale agápe. Kto nevie ostať, nech sa neberie, nevydáva, nežení. Lebo bude musieť zniesť všetko. Je fér „cestovať v čase“ a spätne po 10, 15 či viac rokoch povedať: pred Bohom nebolo? Je to fér voči Bohu? Veď pomätený v stredoveku napr. behal po lese a dnes by sa na vlastnú svadbu asi nedostavil, bol by v ústave. Rovnako sa možno venovať iným dôvodom, ako takej simulácií, že niekto povedzme pri manželskom sľube vylučuje nerozlučnosť manželstva – ide to „len skúsiť“. Nie je jednoduché takéto veci preukazovať iks rokov spätne. Často čím viac preukazovania, špekulovania, uvažovania, tým menej Boha. Niekto sa takto aj môže chcieť z manželstva „vyvliecť“. V celom tomto mi ide ako obyčajnému človeku len o pravdu pred Bohom. Nekritizujem Cirkev, lebo nám veľakrát pomáha, vedie, ponúka sviatosti, je pilierom spoločnosti. Nepoznám do detailu cirkevné právo, určite nie. Ale taká tá jasnosť, srdce dieťaťa hovorí, že buďme viac Boží ako odborní, múdri, Boha nikto nikdy neobišiel. Poznám dosť ľudí, ktorí majú anulované manželstvo, ale druhý raz už odvahu predstúpiť pred Boží oltár nemali. Vedeli by ste si predstaviť zopakovať tak svätý, čistý, silný a mystický úkon?

Vraj Cirkev ide venovať viac pozornosti rozvedeným. Ktorí nemôžu poväčšine prijímať spovedanie a Ježiša v Eucharistii. Čo tak ponúknuť cestu návratu k polovičke, k spirituálnemu telu, k neukončiteľnému zväzku, viesť, zmierovať, ukazovať pravdu? Čo tak vrátiť to, čo neodišlo? Aj keď tam sú možno nové emočné a sexuálne putá. Ale spirituálne telo trvá do smrti. Rozvedení, cirkevne anulovaní, ak je tam milimetrík, nádej, choďte k sebe.

Obnovme spoločnosť v duchu tradícií. Možno má byť na Veľkú Noc naozaj údená šunka a klobása a nie caesar šalát. A na Vianoce rodiny spolu, možno nie v hoteli a na lyžovačke, ale doma, pri živej jedličke, v pokoji, odpustení a očakávaní Krista. Ľudia chcú či začínajú chcieť poriadok. Zvrchu je poriadok usporiadaný cez sviatosti. Ak robím poriadok – upratujem, utieram prach, leštím sklo, vysávam. Čo robím? Čistím. Čistota a svätosť je ekvivalencia. Poriadok je v svätosti. Aj my máme nárok na svätosť.